Neďaleko sa nachádzala budova a nad jej bránou visel legendárny názov legion étrangère. Na zemi pred ich vchodom sa nachádzal náborový leták. Mal som prvú pamiatku so Štrasburgu. Ale ani z ďaleka nie poslednú :-).
Nikdy som nenosil mapy a nikdy som ich nepotreboval. Nepotreboval si pamätať názvy ulíc, ani nič podobné, čo slúžilo k orientácií. Až do tej chvíle v tom francúzskom meste s nemeckým názvom. Prezrel som si pamiatky a začal ma tlačiť čas. Loď nikdy nikoho nečakala a pár mojich kolegov si to overilo i v praxi. Ja som takú skúsenosť nepotreboval. “Prišiel som tade, loď je asi tam, nuž pôôôjdem tadeto!“ – povedal som si a vykročil.
Kráčal som už hodnú chvíľu keď sa začalo meniť prostredie. Domy už neboli tak uhladené, autá nie tak luxusné. Po prvej hodine návratového smeru, som narazil na horiace auto. Horelo si tam len tak, ako by to bolo normálne, ako keď u nás kvapká voda z rímsy. Neveril som vlastným očiam: „Tu, v Štasburgu?!, šak to nie je možnééé!!!“ Bolo.
Nikde nikoho, nevedel som, čo mám robiť. Nemal som telefón, nikoho nevidel. A tak som pokračoval obkľukou ďalej, to keby sa autíčko rozhodlo náhle prudko zväčšiť svoj objem.
O pár ulíc ďalej horelo ďalšie auto a to už som vedel, že mám problém. Jednak som sa stratil ( som si to aspoň myslel ), a za ďalšie, táto štvrť cudzincov asi s láskou neprijme (som si zase len myslel).Začal som panikáriť, čas bežal, loď už bola určite naštartovaná a ja? Ja stále blúdim týmto “getom“.
Ako inak : zrazu som zbadal známu tvár! “Ricardo, čo ten tu robí?“ Bolo mi to jedno, nesmierne rád som videl nášho ukecaného taliana v uličkách tejto štvrte. Mával na mňa a ja som sa s radosťou vybral k nemu.
“Zvláštne, prečo nemá tričko a kto sú tí týpci neďaleko neho?“ Odpoveď prišla až príliš rýchlo. Nebol to Ricardo. Teda možno bol, ale nie ten náš.
“Hello, ž n s pa? seee kóóóň....... kokain, heroin?“ „Aha, stači mi začiatok a koniec vety.“ – povedal som si. Hlavou mi prebleslo jediné: „A som v prdeli!“ Ak odmietnem, podajú si ma všetci, čo stoja okolo ( a že to boli dobre živení chlapci, počet kusov asi osem) a aj tak si zoberú čo chcú. A ak si dačo “so slušnosti“ zoberiem, tak si to vlastne nezoberiam – lebo málo peňazí. Zase zle. Tak ostáva iba jediné, zahrať to na úúúplného blba.A tak som spustil:
“É, nič Ti nerozumiem, gavariš po rusky ?( to len tak, aby reč nestála, ja teda negavarim) Tuto, hen kukaj, tuto sa potrebujem dostať, znaš? – ukazujem na legionársky prospekt, jediný záchytný bod, ktorý som mal . Neďaleko odtiaľ mi kotví loď.“
On ( akože Ricardo) :“ Hej garson, ž n, p , n ž ... kokain, heroin...?!!!!!!“
Aha, nezaberá to, už prichádza k prvým "letmým" dotykom z jeho strany.
Nemal som čo stratiť, tak kontra : Jemne som doň drgol a pokračoval som svojím rodným jazykom: “Ale fakt, mne stačí dostať sa sem! Neďaleko kotvíme, ako sa tam dostanem?“
On: No, no!!!! Kokain, heroin?! Obracia sa na svojich druhov , niečo si pokrikujú, asi nie o mne :-).
Bla bla , blaaaaa, pokračoval náš rozhovor. Ani neviem ako, zrazu mi ukazuje smer, ktorým sa dostanem tam, kam chcem a vyprevádza ma gestom, že teda nech už idem het. Aj keby som ešte rád pokecal, ich prevaha ma presvedčila, aby som “jemné“ gesto na odchod z ich ulice akceptoval.
„Ty jo, som celý, neprišiel som o prachy, o slezinu ani o obličku a ešte mi aj cestu ukázali, wooooow, idem domóóóv!!!“
O ulicu ďalej:
Hhhhhnnnn, eeeeehhhhhhh ( poznámka prekladateľa: túrovanie motora, následné flekovanie).
Vedel som to, išli po mne.
Vyskočili dvaja muži: “Ž n p d le k t !!!!!!!!!!!“
Nemuseli priveľa rozprávať (aj keď rozprávali, len nie pre mňa, i keď na mňa). Ich odznaky a vyblýskané Berety, z ktorých jednu som už mal pri spánku, mali svoju výpovednú hodnotu.
Toľko krát som sa obával hlúpostí a banalít , ale jej nie, ju bral často krát ako spasiteľa. A opäť ako vtedy na vojne, keď som jej po prvý krát tak priamo vďaka pojašenému “kolegovi“ hľadel do tváre: nabitý - zaseknutý samopal, prst na spúšti a na jeho perách otázka, čo je s tým“? :-) , tak i teraz , pri chladnom dotyku 9 mm otvoru, som cítil zvláštny zmier. Zmier so všetkými a všetkým. Všetko sa spomalilo, vnímal som inak.
Tí chlapci od polície ma na ulici nechali vyzliecť do treniek, len tak, mávnutím rúk. Ich vreskotu som totiž fakt nerozumel. Prehľadali topánky, gate, čapicu, peňaženku, preverovali údaje z pasu.
Po chvíli intímneho zblíženia – toho môjho samozrejme, oni boli stále oblečení- pochopili, že fakt neviem po francúzsky a už nemali ani tendenciu pritláčať mi miestami hlavu o stenu domu, pri ktorom ma "čapli", či tlačiť vystreté ruky a nohy od seba. Potom spustil ten akčnejší z nich po anglicky a vypytoval sa ma, čo som chcel od toho chlapa na vedľajšej ulici a že či chcem ochutnať francúzsku basu?
“Aha, no viete, (už teda aj ja po anglicky, nech nepôsobím ako úplný tupec, keď už neovládam ten najlepší jazyk na svete) ja som teraz len týpek, čo sa túla bez mapy po cudzom meste, stretol pár zaujímavostí a už mu v celku horí pod zadkom, že nestihne loď, ktorá kotví neďaleko od.......“ a zas som všetko aj za pomoci prospektu vysvetľoval.
“Š KKKKrrrr, ž p n s t kel.....“ ozvalo sa chlapíkovi z vysielačky, šéf mu dal pokyny. Zrazu ma nechali takmer nahého len tak s vecami v ruke, že bežná kontrola, nasadli do auta a že čau.
No tak to nie! “Hej!“ – zakričal som na nich. “A ako sa teda dostanem k Rýnu, zveziete ma tam?“ nemal som čo stratiť, iba ak loď. :-)
“Si dve ulice odtiaľ týmto smerom.“ Odpovedal chlapík a ako prišli, tak i odišli. Veď byť tajní, neznamená byť i tichí.
Mal pravdu, ja som nezablúdil, len spanikáril. Odvtedy viem pár vecí. A jednou z nich je i to, že:
Nech je to akýkoľvek frantík ( dobrý či zlý), cestu Ti ukáže :-).(I keď teraz vlastne neviem, ktorí boli ktorí:-))
Aha, a loď som stihol :-).
