Mám pocit, že do dnešného dňa sa s touto bolesťou priznal iba mne. Tlmočiť to niekomu, kto nemá uši a oči otvorené, je zbytočné. Viem to, skúšal som to.
Pamätám si, keď som mal ako dieťa bolesti. Rodičom som nechcel robiť starosti a keď som sa zveril inému “dospelákovi“, odpoveď znela : „ Aké Ty môžeš mať problémy, veď si dieťa.“
To dieťa trpelo úzkosťami, dnes to viem pomenovať, pretože s týmito vecami často pracujem. No v tých časoch som to netušil.
Preto dodnes citlivo vnímam bolesť bezmocných. Počuť vetu : „Nik ma nemá rád“., od trojročného dieťaťa mi trhá srdce. Hlavne ak viem, že si nevymýšľa a že má z jeho pohľadu na túto vetu plné právo.
Sedieť v izbe obloženej hračkami, od babiek, tiet, známych, otca i mami, je ako mať všetko hmotné na svete a nemať si to s kým užiť, s kým zdieľať. Zrazu je i zlato bezcenné, pretože to nie je potravou pre jeho dušu.
Dnes, o rok a pól neskôr je situácia v tejto rodine stabilnejšia, čomu sa veľmi teším. Ako rodinnému známemu mi na nich a hlavne na živote malého veľmi záleží. No dnes sa opäť odohral rozhovor, ktorý snáď i iným otvoril oči:
-Ostaneš sa so mnou hrať? – opýtal sa ma nevinne.
-Chrobáčik, rád by som, ale ideš sa najesť a potom ťa dá mamina spinkať.
-Nie, nechcem spať, chcem sa s Tebou hrať.
-Ja viem, i ja s Tebou, ale musíš si pospať, aby si bol silný. Ja už teraz pôjdem domov, veď mama sa s Tebou potom ešte pohrá.
-..............................................Nepohrá.
V očiach matky badať prekvapenie z drobcovej odpovede.
-Ale veď sa spolu hráme..... – argumentuje matka.
Drobec točí pohľad k zemi.
Dávať zlato hladnému, víno ranenému, chleba sýtemu. To, čo sa nám môže zdať ako dobrý čin, dobré správanie, dobrá výchova sa môže míňať účinku. A nie chybou toho druhého.
Človek nemusí mať doktorát, aby správne vychoval dieťa. Stačia mu uši čo počujú, oči čo vidia a hlavne zdravá láska, ktorá vie, čo to malé stvorenie napĺňa. Stačí sa ho spýtať, čo sa mu páči. Stačí sa s ním šantiť, keď po tom túži. Stačí ho poštekliť, v rukách potočiť, za skalu sa mu skryť a potom sa čarom objaviť.
Viem, že to nie je vždy ľahké, že v živote sú ťažké chvíle a občas si to odnesú nevinní. Nezavrhujem nikoho, kto občas zvýši hlas na dieťa a už vôbec neuznávam výchovu rozmaznancov, čo dostanú všetko, na čo si ukážu - i prílišná pozornosť je nezdravá.
No vidieť svet len svojimi očami a nepozrieť sa, že niekto vedľa mňa mojou vinou trpí,........... A potom sa zamýšľam, ako pomôcť obom stranám.
