Prvé, čo si všimneš, keď ideš tou cestou. Sú v diaľke, sú stovky metrov pred tebou. Okolo nich mnoho zelene, mnoho iných stromov, no ty vidíš hlavne tie najvyššie, najmohutnejšie, najstaršie.
Rástli tu možno stovky rokov. Celý rad. Spolu rástli, bojovali, prebíjali sa, odolávali všetkému navôkol. A na konci spolu i umierali. Stáli vedľa seba celý život. Strážcovia lesa, rieky, vtáctva. A stoja vedľa seba i teraz.
Tak veľa sa ešte nevie. Začína sa hovoriť o tom, ako stromy vzájomne komunikujú koreňmi. Podporujú sa, ak niekto z nich potrebuje pomoc. Cítia jeden druhého. Fascinuje ma to, fascinuje!
Spolu žili, spolu umierali. A možno boli jedni z posledných svojho druhu. Tak majestátne kmene už len tak nevidíš.
Dosiahnuť i po smrti taký majestát, stále byť oporou a ochranou pre mnoho živočíchov a neskôr, sa rozpadnú na prach a opäť sa stanú základom a pomocou pre život iný.
Niečo tak unikátne, tak vzácne, Božské a my chodíme okolo často bez jediného zamyslenia sa.
Česť Vám, česť Vášmu životu, Vášmu daru pre tento svet...
