Toľká škola na prízemí.

Bývam na prízemí. Má to strašne veľa výhod, ako občas počúvam, keďže sme starší panelák bez výťahu. No dobre, každý máme svoje muchy.U nás je jednou takou fajčenie pred vchodom. Zaujímavý rituál, pri ktorom sa ľudia – a ono im to i vychádza – snažia vylúčiť svoje emisie inam, než k sebe domov. U nich doma je čisto a voňavo. Lenže u mňa, podľa mňa, tiež. Ale to len do okamžiku, kým vypúšťači emisií neprídu pod moje okno, ktoré je hneď nad vchodom do domu. Prišli opäť zabrániť znečisteniu svojich príbytkov. Super, vážia si svoje najbližšie prostredie. Ale tak trochu zabúdajú na to moje. Na šupu mám v izbe smradu, ako keby som fajčil ja sám.V lete je to pri nonstop otvorených oknách najhoršie.V tedy sa hrám na vrátnika, zatváram a otváram a zatváram a otváram.... S niektorými vypúšťačmi sa dá pokecať a poprosiť ich, aby fajčili trochu ďalej, že existuje taká vec, ako rozptylové podmienky a tie zabránia, či zmiernia vnikanie do mojich priestorov. A mnohí z nich si naozaj neuvedomili, že škodia i mne- prijímam od nich ospravedlnenia. Avšak podaktorí sú “uzavretejší“.Koľko krát si človek ani neuvedomí, že ubližuje. Koľko krát sa dostane do problému len preto, že vec, okolnosť, alebo iného človeka zle pochopí. Koľko krát sa človek sám seba pýta, čo vykonal, že sa mu to takto vracia späť ? A pritom sám nemá ani len šancu vidieť, že možno on bol prvým, kto ublížil.Ja ďakujem Bohu, že mám priateľov, ktorí mi vedia veci povedať do očí. Priateľov a blízkych, ktorí mi dokážu odpustiť, pretože i mne sa stáva, že raz za čas si nevedomky “zapálim“ niekomu pod oknom. A ja sa rád ospravedlním a poučím, pretože nemám záujem patriť k “uzavretejším“.