Deti sú ako špongie. Nasávajú všetko čo vidia, počujú, zažívajú. A to, akým spôsobom k nim prehovárajú ich rodičia, sa naozaj stane ich vnútorným hlasom.
Trvá to dlhú dobu a chce to veľa úsilia prepísať potom to, čo sa im dostane do hlavičiek. Ak napríklad dieťa vyparáti niečo zlé, je veľmi podstatné, akým štýlom rodič situáciu zvládne a vykomunikuje s dieťaťom. Ak sa neskôr dieťaťu niečo nepodarí, alebo sa dostane do podobnej situácie a rodič už nebude nablízku, tak sa mu v hlave vynoria s veľkou pravdepodobnosťou slová, ktoré mu kedysi rodič povedal.
Všimla som si to, keď som chodila za deťmi do nemocnice, že niektoré deti si neverili a stále opakovali: „Nie ja neviem nič nakresliť, nezvládnem to, nie som dosť dobrý. “ Tak som sa ich potom jemným spôsobom snažila preladiť, aby sa vnímali pozitívne a aby si verili.
Každý dospelý človek má v sebe vnútorne dieťa. A to, ako sa k nemu správa, sa ukáže práve v kritických situáciach. Môže sa k nemu správať chápavo, s úctou, s láskou, alebo sa k nemu môže správať veľmi kruto. Komunikácia je kľúčová a slovo je mocný nástroj, preto by sme mali byť opatrnejší, keď sa rozprávame s deťmi, alebo pri deťoch.
Všetko sa dá zmeniť, aj to, ako sa správame sami k sebe, aj to, ako sa správame k ostatným. U detí to ale všetko začína. Preto je tam najväčší potenciál vytvoriť niečo dobré.
