Poďme rovno k pointe. Myšlienka z výskumov od sociologičky Brene Brown znie – Čím jasnejšie hranice si stanovíte a čím viac ich rešpektujete, tým máte viac pochopenia a súcitu pre iných.
Rozoberieme si tento koncept trošku viac na drobné. Niekto by si to mohol preložiť aj takto: Čím sebeckejším budem, tým obetavejším sa stanem. A mal by pravdu. Sebeckosť je vnímaná v našej spoločnosti (hlavne pre ženy) ako EXTRA negatívna vlastnosť. Od mala je do nás vštepované, aby sme sa vedeli obetovať pre druhých a potlačili svoje vlastné potreby.
Som si istá, že tento typ presvedčenia vychádza z krásneho zámeru, avšak... sám o sebe je škodlivý, ak nie je skombinovaný so „sebeckosťou“. Pod touto sebeckosťou, ktorá je nutná sa skrýva toto - stanoviť si hranice, ktoré ochránia náš vnútorný pokoj a naše mentálne zdravie. Napríklad keď odídem z miesta, v ktorom sa necítim dobre... rešpektujem svoje pocity a môj vnútorný pokoj je pre mňa dôležitejší než strach z toho, či niekoho nesklamem alebo neurazím.
Keď si stanovíme svoje vnútorné hranice a my sami sa staneme ich ochrancami, v zmysle, že nedovolíme, aby ich niekto narušoval a prekračoval... niečo zaujímavé sa stane. Naša KAPACITA pre nesebeckosť, empatiu a súcit s druhými sa zvýši. A prečo? Pretože len ťažko budeme k ľuďom dobrosrdeční, keď sa sami cítime pošliapane, vysato, zneužito...
Neviem ako táto myšlienka znie vo vašej hlave, ale v tej mojej sa rozvírili otázky, zvedavosť a záujem preskúmať a vyskúšať si to na vlastne koži (ako zvyčajne). Na prvý pohľad to vyzerá, že myslíte iba na svoje dobro... Čo je klamstvo, ktoré sa všetci so syndrómom obetavosti a tzv. „people-pleasera“ musia naučiť rozoznávať.
Ešte by som chcela primiešať trochu farieb do jednej čiernobielej myšlienky. Môže sa nám zdať, že si musíme vybrať jedno alebo druhé - buď si necháme svoje srdce otvorené a „sprístupnené“ alebo si ochránime svoje hranice a „zatvoríme“ sa. Podľa mňa môžeme mať oboje – môžeme byť neústupní, čo sa týka prekračovania našich hraníc a stále si zachovať jemnosť a citlivosť. Môžeme povedať nie, odmietnuť niekoho/niečo a stále byť láskavým človekom.
Tú ochranu hraníc, ktorú opisujem, vnímam ako stráženie územia, ktoré musí zostať nedotknuté a čisté – pretože je to posvätné miesto... Čím viac si toto miesto budeme udržovať čistejšie, tým viac vnútornej sily budeme mať. A čím viac vnútornej sily budeme mať, tým viac dokážeme pomáhať – čo je ten najnesebeckejší akt na tomto svete :) A tu sa dostaneme k záveru, čím sebeckejší (ochrana našich vlastných hraníc) sa staneme, tým nesebeckejší (kapacita pre službu & pomoc) sa staneme.
L.
