Tomu, kto svoj názor zmeniť nechce, tomu ho nezmením. Možno niekoho vyprovokujem. Ale na tom teraz nezáleží. Situácia, ktorá sa stala je omnoho vážnejšia než to, že vyprovokujem zopár jedincov. Vlastne by som aj chcela vyprovokovať ľudí k zamysleniu. V akom svete to stále žijeme? V takom, kde sa ľudia vraždia za to, že sú INÍ?
Prečo sme stále v tomto bode našej evolúcie? Doba sa pohla, vymysleli sme elektrické autá, varia za nás roboty, vieme naprogramovať umelú inteligenciu, ale čosi sa zastavilo v čase a nenapreduje... naša ľudskosť sa akosi vytratila.
Kde je náš zdravý úsudok? Kde je naša morálka? Kde sú naše ľudské hodnoty? Prečo nevyslovíme nahlas vetu: „Homosexuál je rovnako hodnotná bytosť ako Heterosexuál“. Prečo máme toľko strachu, keď vidíme niekoho, kto je INÝ ako sme my? Je to v nás zakódované, aby sme chránili len tých „našich“. A všetci, čo sa vymykajú sú nepriatelia. Buď so mnou súhlasíš, alebo mi choď z očí? Tu sme sa až dostali?
Prečo sa tak veľmi bojíme pozrieť sa do očí niekomu, kto má úplne iné presvedčenia, vierovyznanie, orientáciu, farbu pleti? Prečo sa namiesto toho, že do nich hádžeme kameňom, nespýtame na to, aký mali dnes deň? Možno to niekomu príde banálne, či smiešne, no mne to príde úplne normálne a prirodzené zaobchádzať takto s ľuďmi. Áno s ľuďmi. Prečo dehumanizujeme tých, ktorí sa vymykajú akejsi nami zvolenej „norme“? Prečo im vymýšľame prezývky a slovíčka, ktoré ich kategorizujú? Prečo o nich nehovoríme, ako o ľudských bytostiach? Rovnako ako hovoríme o sebe.
Kto povedal, že to ako vyzeráme my, v akého boha veríme, akú farbu pleti máme a akú orientáciu máme je „to jediné správne“? Kto to povedal? Boh? Určite nie. Ten by ľudí nerozdeľoval. Ten by ich chcel spájať. Ten by akceptoval každého bez rozdielu. Tak, kto to teda povedal? Od koho sme sa to naučili? To je tá otázka... Stojí za to, pátrať, kde sa to všetko vzalo. Ja na to nemám odpoveď. Sama si musím urobiť vnútorný inventár svojich presvedčení a strachov. Ani ja nie som bez viny. Aj ja mám v sebe stále veľa strachu, čo sa týka ľudí, ktorým až tak nerozumiem a sú úplne iní, než som ja. Ale neprestávam tam. Pýtam sa ich na názor. Prečo robia to, čo robia. Prečo žijú tak ako žijú. Ja ich chcem viac pochopiť. Pretože, keď ich viac pochopím, zistím, že k ním mám omnoho bližšie než som sa domnievala. A zistím, že sme si aj tak všetci viac podobní, než sme odlišní. Všetci sme z rovnakého cesta. Z rovnakého základu. Bez výnimky.
Čoho sa bojíme. To je tá otázka. Ja si ju budem klásť tiež. Lebo ja chcem žiť v inom svete. V takom, kde sa nebudem báť, že na mňa niekto zaútočí, lebo som INÁ. Toto predsa patrí do stredoveku... A preto sa budem spolupodieľať na tom, aby sa tu raz žilo INAK. Bezpečnejšie. A s väčším rešpektom k ľuďom. Svet, v ktorom bude znovu vládnuť ľudskosť a nie strach, nenávisť a vojny. Toto si prajem. Je pred nami ešte veľký kus práce. Preto si odhŕňam rukávy a vyzývam aj vás. Prehovorte nahlas, keď uvidíte, že sa deje niečo, čo ide proti ľudskosti. Ukážte tomu, kto je utlačovaný, že nie je sám, a že bude mať stále viac spojencov na svojej strane, než utláčateľov. Nech sa tak stane.
