Bolo raz jedno dievča, ktoré sa bálo, no zároveň nesmierne túžilo po tom prekonať svoj strach, skočiť a vybrať sa na cesty do neznáma, preskúmať každé zákutie a každúčkú udalosť, ktorá ju na ceste postretne.
Bolo to úplne obyčajné dievča, ktoré si so sebou nieslo veľký batoh a v ňom veľa strachu, no našťastie o niečo viac odvahy. Prekonať svoj strach pre ňu bola vždy otázka života a smrti, ak to neurobí, tak jej oči vyhasnú. Na očiach sa to vždy ukáže, kto si čo vyberie.
A tak sa naše dievča vybralo do lesa. Chvelo sa, lebo nevedelo do čoho sa púšťa. Cesta do neznáma sa mohla začať. Doma jej všetci vraveli, aby nešla, aby neopúšťala svoje bezpečie, dávali jej dobre myslené, no v strachu namočené rady. Ale ona veľmi dobre vedela, aký osud ju čaká, ak sa neprekoná.
Svet bol vždy jej domovom. Patrila tomuto svetu. Všade kam prišla, zapadla ako chameleón. Nejakým spôsobom sa dokázala udomácniť kdekoľvek. Fascinovalo ju, že v každých očiach, do ktorých sa zahľadí, vidí kus seba. Ako je to možné? - čudovala sa. Neexistovala výnimka.
Vedela, že svet jej podsunie len to, na čo je pripravená a asi práve preto mala vždy viac odvahy ako strachu. Boli chvíle, kedy spochybňovala svoje rozhodnutia a mala chuť vrátiť sa naspäť do údolia odkiaľ prišla. Avšak naše dievča si, vedomky nevedomky, vybralo výstup na horu.
Možno sa na horu nikdy nedostane, no aj tak chce kráčať po ceste, ktorá tam vedie. Chce zhodiť všetko závažie. Chce sa pozerať na hviezdy a uvedomovať si prchavosť tohto života, pretože nechce stratiť ani minútu tým, že bude robiť niečo, na čom jej nezáleží.
Má v sebe oheň, ktorý ju ženie vpred. Niekedy sa popáli, ale každá skúsenosť ju vyformuje do novej podoby. Tí, ktorí nekráčajú po svojej nevychodenej ceste, nestíhajú vstrebávať jej nové a nové podoby. Dievča je milovníkom zmeny a zároveň je útočiskom bezpečia.
Bežnému oku sa zdá nepochopiteľná. No ak sa človek zahľadí hlbšie, tak v nej uvidí svoj odraz. Obyčajné dievča z údolia, ktoré sa vybralo do lesa.
