Pre Alexandra Humboldta, známeho nemeckého geografa, bola pred 194 rokmi najvýchodnejším navštíveným bodom počas jeho výpravy Ruským impériom oblasť mesta Ridder. Končí tu najdlhšia európska cesta E40, vedúca z francúzskeho Calais, s dĺžkou 8 641 kilometrov. A takisto tu svoju púť končia aj vlaky - na sieti kazašských železníc je Ridder najvýchodnejšou stanicou. Ďalej na východ je už len (ruská hranica a) nekonečná tajga. Horeuvedené skutočnosti dodávajú tomuto miestu punc hodný najvýchodnejšieho bodu akéhokoľvek dobrodružstva odohrávajúceho sa v Kazachstane.
Ale prečo som si ho zaň zvolil ja? Pred príchodom do Kazachstanu som nemal konkrétny plán, no zato som mal 4 týždne času. A kto má čas, ten má čas mať plán.
Kazachstan – deviata najväčšia krajina Sveta
Svoju cestu Kazachstanom som začínal v Almaty, meste ležiacom pod štvortisícovkami Ťanšanu. Aj keď je Almaty už “len” kultúrnym hlavným mestom krajiny, má skvele rozvinutú (nielen turistickú) infraštruktúru. Väčšina návštevníkov Kazachstanu teda prirodzene ostáva cestovať v tomto regióne. Inak to pri bežnej dovolenke ani nejde. Presuny naprieč krajinou tu zaberajú naozaj veľa času - veď Kazachstan je rozlohou deviatym najväčším štátom Sveta!
Ridder? Altaj? Sibír? Nebol som, ale pozor na medvede!
Pri rozhodovaní sa ako poňať svoju cestu krajinou som sa najprv pozrel na mapu berúc do úvahy čas, ktorý som mal na cestovanie. Keď som sčítal stopárske šťastie a tulácku náhodu, a odčítal pauzy na odpočinok, vyšlo mi z toho, že mesto Ridder, nachádzajúce sa vo východnom Kazachstane, je to najodľahlejšie mesto, do ktorého sa reálne dokážem dostať. Ridder predstavoval lákavú trojkombináciu Sibíri, Altaja a miesta mimo turistami vychodených ciest.
Ľudia, ktorých som mal možnosť v Almaty spoznať, mali o zvyšku Kazachstana veľmi matnú predstavu. Ich mesto a jeho okolie poskytuje všetko potrebné k životu a presuny naprieč krajinou trvajú večnosť. Ak idú na dovolenku, tak radšej do zahraničia. Viacmenej všetci však mali nejaké sprostredkované informácie nielen o krásach Altaja, no aj o zvieratách žijúcich v ňom – samozrejme vedeli najmä o “nebezpečných medveďoch”. Upozorňovali ma, že do prírody tam musím ísť len a len so sprievodcom… ale ja mám občas dosť sa prispôsobovať sám sebe, nieto ešte sprievodcovi.
Chuť zistiť, ako vyzerá život v područí Altaja a vidieť malý kúsok Sibíri bola väčšia, ako strach z medveďov a do Ridderu ostávalo ešte 2 000 kilometrov dobrodružstva.
Počas cesty som najprv plánoval zastaviť sa v malom čínsko – kazašskom mestečku, kde som chcel privoňať ku štipke Číny. O ceste na hranicu píšem tu. A tu zase o zážitkoch z Číny. A tak som sa rozhodol, že to ako pôjdem z Ridderu do prírody vyriešim, keď dorazím do Ridderu.
Zľava a izba s teplou vodou
Po príchode do Ridderu som začal riešiť otázku ubytovania. Ukázalo sa, že nielen Kazachovia, ale ani miestna majorita - etnickí Rusi – sa nedajú, čo sa pohostinnosti týka, zahanbiť.
Hotel, do ktorého som prišiel, mal najlacnejšie izby za 8 eur už vypredané. Voľné boli už len v kategórii 18 a viac eur za noc. Keďže som bol v tom čase v Strednej Ázii už nejaký ten mesiac, nehanbil som sa spýtať, či by to nešlo aj o niečo lacnejšie. V týchto krajinách miestni zjednávajú všetko. Napokon som dostal samostatnú izbu za 8 eur. Ako mi bolo niekoľkokrát prízvukované, dokonca s teplou vodou! Cudzinec s batohom je v týchto končinách ešte stále rarita. Obyvatelia hotela sú väčšinou Kazachovia a Rusi na služobnej ceste.
Ako do Altaja? Akimat - mestský úrad
Informácii na webe nie je veľa. Ak sa niečo dočítate o túrach v okolí Ridderu, tak to budú práve výstrahy upozorňujúce peších turistov na medvede. Recepčná v mojom hoteli tiež nemala žiadne informácie. Zdalo sa, že chodiť na túry do prírody tu nie je zvyčajný spôsob trávenia voľného času. Po dobrom spánku a teplej sprche som sa tak vybral zistiť niečo o možných túrach na “akimat” – čo je niečo ako mestský úrad u nás. Na čele akimatu stojí vedúci miestnej samosprávy – “akim”.
Je piatok poobede a otázkou, kde by som mohol zistiť nejaké informácie ohľadom možných túr v Altaji, som zo snívania o víkende najprv vytrhol vrátnika. Po krátkom zamyslení sa usúdil, že prípad turistu s čudným prízvukom priradí kultúrnemu oddeleniu. Po chvíli prišla pani z kultúrneho oddelenia - hovorí, že mi žiaľ nevie pomôcť, ale pozná niekoho, tak mám kľudne sedieť a čakať na vrátnici. - To fakt tu nikto nikdy nebol na túre?
Po približne desiatich minútach prichádza na mestský úrad Kazach, ktorý sa mi predstavil ako Daniar. Po zoznámení sa navrhol, aby sme sa prešli do neďalekého múzea. Prechádzka trvala asi 3 minúty, počas nej som mu povedal o svojej ceste a stihli sme si vymeniť telefónne čísla. Sľúbil, že sa mi večer ozve niekto, kto vie o túrach v okolí viac.
Príchod do múzea a výsluch tajnou políciou
Môj nový kazašský kamarát Daniar ma v múzeu predstavil a požiadal riaditeľku, aby mi niekto povedal viac o meste a jeho histórii. V múzeu som mal šťastie na skvelého sprievodcu, pána Igora Avdejeva.
Prehliadku sme začali predstavením zakladateľov múzea - Vladimíra Klinka a Jurija Chabarova. Klink bol miestny historik a komunista, ktorý bol na základe udania v roku 1942 odsúdený na 10 rokov nútených prác. Básnik a pedagóg Chabarov sa narodil na Ukrajine, v Luhanskej oblasti. Na základe nemeckého priezviska (Rerl) bol po napadnutí Sovietskeho zväzu v roku 1941, ako 11 ročný, deportovaný spolu s rodinou do Kazachstanu. Vychádzajúc z tejto skúsenosti v roku 1955 radšej prijal priezvisko svojej ženy - Chabarov.
Mestským úradom pridelený kamarát Daniar sa o výklad pána Avdejeva nezaujímal a počas prvých 10 minút prehliadky usilovne s niekým telefonoval.
Následne nás prerušil a povedal mi, že nakoľko sa nachádzame blízko hranice (s Ruskom), má pre mňa niekoľko otázok. Do niektorých prihraničných oblastí v Kazachstane je možné vstúpiť len so špeciálnym povolením. Na návštevu Ridderu a jeho bezprostredného okolia však teoreticky nebolo potrebné.
Prešli sme teda do kancelárie riaditeľky, kde sme sedeli v trojuholníku – riaditeľka, Daniar a ja. Nasledoval kolotoč otázok ohľadom mojej doterajšej cesty a o ďalších plánoch. Otázky o dátumoch a miestach, kde som sa zdržoval. Riaditeľka na Daniarov pokyn zoskenovala môj pas a sken niekam poslala (snáď si naň nikto nekúpil televízor na splátky). Za päť minút bolo po výsluchu. Asi usúdili, že hovorím pravdu a za svoju zvedavosť nie som platený. Pomyslel som si, že ak by som bol americký, čínsky. alebo ruský špión, určite by som sa nešiel prihlásiť na mestský úrad. :)
Mestské múzeum – história a súčasnosť
Po krátkom prerušení sme pokračovali v prehliadke.
História mesta siaha do čias cárovnej Kataríny II. Kým storočie predtým začali hľadať v tejto oblasti útočište pred prenasledovaním staroverci (raskoľnici) - v roku 1786 prišla do oblasti výprava geológov vedená baníckym inžinierom nemeckého pôvodu Filipom Ridderom. Výprava objavila na hornom toku rieky Uľba ložisko polymetalických rúd a založila “Ridderovu” baňu. V roku 1829 sa do tejto oblasti prišiel pozrieť aj známy nemecký geograf Alexander von Humboldt.
Krátko o Humboldtovej výprave – stretnutie s Číňanmi
V európskej vedeckej komunite boli až do 19. storočia mnohé poznatky o Strednej Ázii založené na starých čínskych manuskriptoch a denníkoch Marca Pola. Humboldtova cesta do týchto končín bola z pohľadu aktualizácie informácií o tejto časti Sveta veľmi významnou. Humboldt sa okrem skúmania prírody počas svojho pobytu vo východnom Kazachstane stretol na vtedajšej rusko-čínskej hranici s veliteľom čínskej posádky - dôstojníkom z Pekingu. Komunikovali spolu prostredníctvom troch tlmočníkov. Prvý tlmočil z francúzštiny do ruštiny, druhý z ruštiny do mongolčiny a tretí z mongolčiny do čínštiny.
Banícke mesto na okraji impéria
Keďže mesto a jeho rozvoj je úzko späté s baníctvom, počet obyvateľov a životná úroveň klesala a stúpala priamo úmerne s baníckou činnosťou. Obyvateľstvo bolo zväčša zamestnané v baniach a príbuzných profesiách. V minulosti boli tiež do oblasti pre prácu v baniach nútene presídľovaní aj trestanci. Okrem sekcií venovaných zakladateľom múzea, Humboldtovej ceste a starovercom, sú tu aj ďalšie sekcie venované minerálom, druhej svetovej vojne, hrdinom socialistickej práce, zimného športu (Ridder je rodiskom mnohých olympionikov) a symbolom Kazachstanu.
Mne pridelený kamarát/policajt Daniar sa so mnou uprostred prehliadky rozlúčil s tým, že sa mi naozaj ozve niekto, kto vie o túrach v okolí. V duchu som dúfal, že to nebolo len zo zdvorilosti.
Prehliadka bola veľmi zaujímavá, pán Avdejev vysvetľoval všetko, čo ma zaujímalo. Sekciu venovanú hlavnému motívu mojej cesty – faune a flóre, sme prebehli len povrchne. Pán Avdejev navštívil v osemdesiatych rokoch aj Československo a altajská flóra a fauna sa vraj od tej našej, karpatskej, nijak zásadne nelíši. To som teda fakt mohol ísť aj na Muránsku planinu…
Piatok večer v baníckom meste
Do večera sa mi nikto ohľadom možností ísť do prírody neozval, a tak som po šašliku zašiel na pivo. Chcel som sa porozprávať s miestnymi - dúfal som, že možno stretnem niekoho, kto chodí do prírody.
Piatok večer to ale v meste vyzeralo mŕtvejšie, ako v Lučenci. Okolo 21. hodiny som skončil v jedinom otvorenom podniku, miestnej diskotéke, kde boli jedinými hosťami miestni baníci -Váňa a Vlada, obaja s manželkami. Myšlienka, že do ich mesta prišiel niekto dobrovoľne, bola pre nich nesmierne bizarná. Klinec do rakvy som im zabil, keď som dodal, že som sem prišiel kvôli prírode. Klepali si na čelo a pýtali sa ma, či viem, čo ma tu v prírode čaká. Oni vraj ešte nikdy na túre neboli. Po dopití prvého piva Váňa navrhol pre mňa kultúrne zaujímavejšiu a pre všetkých ekonomicky výhodnejšiu alternatívu - presun do jeho domu.
Sobota
Na druhý deň, v sobotu, ma po zobudení netrápilo len sucho v hrdle, ale aj nezodpovedná otázka – ako do Altaja? Keďže som už pomaly prestával veriť sľubu, že mi niekto zavolá, bol som pripravený ísť aj sám, no poobede mi zazvonil telefón s otázkou, či by som mal záujem sa zajtra pridať na túru – super. Dohodli sme sa, že sa stretneme na parkovisku pred mojím hotelom o siedmej ráno a zvyšok soboty som strávil prechádzkou po meste a nákupom potravín na túru. O túre napíšem nabudúce...
