Tak aká je to istota, keď nepodrží. Budem sa ja liepať radšej na čerešňu osobne. Je to osobnejšie. Aká som, taká som, buď si sadneme alebo zas zletím. Najlepšia bude taká, čo ma celú udrží. Nech by aj fúkalo. Už teraz viem, že by som mala plnú hlavu čerešní, aj keby som som si to teoreticky vopred zakázala, lebo by ma štípalo čerstvo obité ľavé koleno. A červíky? No, ja viem, že sa môžu vyskytnúť a môj tato vraví, že sú v každej, ale keď sa neroztrasiem už dopredu, vôbec si ich existenciu neuvedomím a čerešne sú zas úplne neodolateľné. Ja vlastne neverím v červíky. Sú to len pohyblivé kúsky čerešne. Nie, nie som závislá. Aspoň sa tak presviedčam, keď nie je sezóna. Vtedy to ide poľahšie. Lenže keď sezóna je a vy stojíte zoči voči alebo ešte lepšie, sedíte v jej náručí, no odolajte...Vždy je to ‘ešte posledná’, ‘táto bude úplne najsladšia a už ju nezajem inou’, ‘tak táto bude sladká aj keď je trochu menšia’, ‘čerešňová femme fatale’…. Odrazu nemám dno…Vždy som bola nekontrolovateľná vo svojích vášňach. A pre túto poleziem až úplne kamkoľvek…Veď je to moja čerešňa...Myslím, že už budem zbierať len tu. Kým budú čerešne...Myslím...
Chcela som písať o láske ale dnes tak veľmi fúkalo, odvialo mi vlasy, myšlienky úplne bezporiadné a dokonca sa vofúklo niečo aj k nám domov. Vonku skoro ani nohy ani ruky, taký diktátorský vetrisko tam panoval. Ja osobne som ešte stále trošku ofučaná…Ale nie z toho ale z tohto vetra. Z toho od Neho. Kúsok zas vpustil až dnu. Vždy mu vravím, že mi od vetra slzia oči. Nič nevidím a som akási zaťatá. Lenže najhoršie je, že som ofučaná nadnu a nie navonok. Takže to nadúva len mňa. Dodnu…A preto som samozrejme skončila na čerešniach. V zime. Ach.
Človek dá len ťažko úplné zbohom svojej ilúzii. Ešte ťažšie uverí, že to, v čo naozaj verí a cíti je len ilúzia. Ilúzia je fatamorgána nádeje. Na púšti života sa nedá nič sľúbiť. Ešte ťažšia a zriedkavejšia je vôľa to sľúbiť. To sa dá len tažko. Ja nesľúbim. Radšej spadnem z čerešne.
Človek nemusí byť iluzionista, aby sa dokázal presvedčiť, že kúzlo ilúzie je príliš čarovné a nevinné, aby ho nechal zmiznúť v klobúku reality.
Môj syn vraví, že “Vonku prší, lebo bude mať mokrú hlavu”. Možno, keby som mala dva a pol, tiež by som videla bližšie, ako sa veci naozaj majú. Možno má naozaj pravdu on. ‘Skúsenosti’ znie síce bezpečne ale čo ak sú to len o dve čísla väčšie topánky. Takže pre moju súšasnú nohu sa nehodia...Možno pravda leží v nelogickom ‘lebo‘ a ‘a preto‘ je len prefarbená neistota a strach, prečo neliesť na čerešňu.
Sedím na konári a je mi dobre, lebo Tá, čo zlomila rebrík zas polezie na čerešňu. Skúsim so synom prerokovať toto ‘lebo‘. Nemám ešte celkom istotu...
Logika je expresívne obmedzujúca a panovačná, štatistika až hrozivo dokonalá a bezchybná, no ilúzia je oslobodzujúca dokonalosť hodvábu plná jemných možností.
Neviem čo bude zajtra, ale dnes mám už vybrané... Čerešňový hodváb...
