Pomaličky sa zakráda do voňavého ticha presýteného myšlienkou. 33xrok a stále je občas mladá. Hudbu musí, rada posedí s Wildom a ostatnými. Plakala pri Breaking the waves. Keď sneží spomalí. Neodolá dobrému pivu. Keď bežať tak dlho a ďaleko... Zoznam autorových rubrík: Myshlím, Čítam-Cítim-Žijem, Virturtuálne rozhovory, Vypadnuté z denníka, Z okna oproti, Nezaradené
Dnes sa mi stal (aj) tento príbeh. Nastúpim do električky, usadím sa (tentokrát) na červenej stoličke, na kolená položím svoju (pre istotu) nemalú tašku naplnenú dvomi knižkami, slovníkom, zlepeným chlebíkom, zeleným čajom a tak všetkým, spomalím, zatváram sa, začítam sa.
V tichu začína mnoho príbehov. V tichu prežívania skutočnosti, ktorá je na pohľad tak vzdialená, no na pocit tak blízka, intímne osobná, burácajúca. Spočiatku sme len nevedomky prenikaní, až skončíme zamotaní do ďalšieho vlákna pavučiny príbehu v nás.
Celý deň som utekala. Bez obzretia, bez toho, aby som si uvedomovala, že mi vejú vlasy. A to je až príliš veľká rýchlosť. Pre mňa. Keď mi vejú vlasy, chcem to intenzívne precítiť. Je to pre mňa pocit slobody a zároveň pocit bezpečia, lebo viem, že mám skutočných priateľov...(„Nech ti vejú vlasy“ je od vzácneho priateľa...)
