Obdivujem ho. Možno oddávna a možno až teraz. Niekedy sa dokonca zobudím do účesu naňho. Nie bezhlavo, skôr tak s hlavou je mi blízky. Niekedy sa však pristihnem, že ho v nejakej myšlienke, pocite či nálade úplne zrádzam. Tak to cítim, lebo chcem úplnosť. Tak relatívne...
Albert prišiel relatívne načas. Celkom akurát. Spoliehavo som sa naňho tešila. Akoby bolo samozrejmé, že príde s kľúčom vo vrecku. Akoby už len jeho prítomnosť a nenávisť algebry mala dať všetkému zmysel. Celý večer som ho počúvala a relatívne pochopila.
Hmota a energia sú relatívne, svetlo je konštantné, nemenné. Ak sa auto pohybuje desaťkilometrovou rýchlosťou a druhé mu oproti takou istou, potom ide každé dvadsaťkilometrovou rýchlosťou vzhľadom na druhé. Ak však každé nesie svetlo, svetelné vlny majú rovnakú rýchlosť v každom smere.
Človek väčšinou nie je auto a láska je svetlo. Ako svetlo. Nekonečná. Relatívne...
Keď svetlo narazí na predmet, odrazí sa alebo absorbuje, zvyšujúc energiu predmetu. Keď je svetlo koncentrované alebo zamerané, dovoľuje vidieť veci, ktoré sú mimo dosahu našich zmyslov. Ako láska. Dovoľuje vidieť veci v človeku, ktoré by sa inak nedozvedel.
Počúvala som Alberta a jeho slová vypĺňali prázdne miesta mnohých príbehov. Keď vo mne uvidel náznak vzdoru, konečnosti, úplnosti, absolútna, neskrýval svoju strapatú výčitku. Túžba po večnom, úplnom a absolútnom je prameňom nepokoja a strachu. Hľadal vo mne, mnou, cestu ako strach zlomiť. Našiel. Myslím. Relatívne.
Láska strachy rozpúšťa. Bezpodmienečne prijíma. Vo svete relatívna je ona jediné absolútno.
S Albertom sme sa na rozlúčku objali ako starí a dávno budúci priatelia. Rozlúčka bez slov mi ešte stále znie...
A tak som našla spôsob ako Mu odpustiť. Už bez strachu a závislosti. Relatívne úplne som ho prijala späť. Vyliečená zo závislosti od absolútneho napĺňania predstáv a túžob, od vzájomného zdieľania osobných fascinácií a vášní v spoločnom nadšení. Stačí len plynúť, zdieľať spoločnú chvíľu s pokorou a úctou. Nič veľké, len si spoločne plynúť. Žiadne dôkazy, dôverivá dôverná dôvera v lásku. Vzájomnú.
Možno tá neznesiteľne presvedčivá situeta tmy medzi nami bola skutočne relatívna. Relatívne nepresný výpočet rýchlosti vzhľadom na naše ‘navzájom‘. Ľahkosť relativity nadnáša a povznáša. Skúsenosť predzvestí preventívnu relativitu.
Človek má v sebe sebazáchovné inštinkty a odsúva od seba zničujúce závislosti. Celý život sa to učí. Umenie túto schopnosť nemá. Nedokáže svoje apokalypsy nevysloviť. Svet je plný umenia. Jedna závislosť však nebude prekonaná... Svet je plný lásky. Nedá sa jej vzoprieť. Nedá sa jej chcieť vzoprieť. Svet je plný ostrovov. Ostrovy plné umenia. Umenie lásky. Láska...
Tak sme opäť tu. Spolu. Verím, že keby bol most spálený, nestál by On opäť na mojom ostrove. Neklopal. Zavolala som ho sama. Tak ako som sama šla za Albertom. Asi to tak malo byť. Imperatív lásky, umenia a neopísateľného musenia. Všetko má nejako byť. A my voláme a sme volaní.
Trpezlivý Albert. ‘Nenávidím ťa ’ zmenil na ‘ľúbim ťa’. ‘Choď preč‘ na ‘príď prosím bližšie’. Skalu na dušu popísanú túžbou. A tak som skočila….Cut the rope and be free...
“Každý má veriť niečomu. Ja verím, že si dám ešte pohárik.” Motto v mojom denníku štrnásťročnej. Bol to len nejaký pokrik, ktorý som uvidela na múre cestou do školy. Ja som však vedela...Bol to len bezpečný úkryt. Vedela som celkom presne, v čo verím a budem celý život...
Tak už dobrú noc. A dobrú noc aj vám, hviezdy. Nezabúdam. Nezabúdam ani na vás, svietite pre všetých každú noc a nie, nie je to samozrejmé. Absolútne. Je to jedinečné...
Ďakujem Albert. A zas niekedy nabudúce. Relatívne niekedy najbližšie...
