Je krásny letný slnečný deň, už len kúsok od Vianoc.
Túlam sa mestom, celkom mimo hlavy, v pocitovom blahu z právechvíle, v ruke veľká farebná škatuľa so stavebnicou pre Lucky Boya, ktorý sa práve hrá a poslúcha v škôlke, aby nemusel doma (poslúchať, lebo už vraj v škôlke).
Zatúla ma do obľúbeného kúta sveta. Stretnem tam aj Kafku na pobreží, a zaligocem sa príjemnou spomienkou.
Moja veľmi neutíchajúco obľúbená.
.....
.....
Mám ich veľmi rada.
Môžem ten pocit zmestiť aj do expresívnejších a silnejších slov pocitovej náklonnosti ale nepotrebujem.
Načo vykrádať nejaký starý lovesong o láske, keď môžem len tak cítiť...
Náhle im ho chcem....Bude aj ich.
U nich.
S nimi.
Pre nich.
Píšem na kolene venovanie, vždy to robievam.
Niekedy nie na kolene.
Venovanie píšem do kruhu. Do kružnice.
Ako naše priateľstvo.
Bez konca.
Dokonala neporušiteľná línia.
Cítim krásno.
Jedno z mála, z tých mnohých na svete.
Krásno z daru z lásky je vzácne.
Bezzámerné dary sú neohroziteľné ako objatie kružnice.
Dar lásky je krásny.
Krásna láska je dar.
Láska je krásny dar.
Netreba dôvod na darovanie z lásky, to je jediné krásne darovanie.
Ostatné dary sú vetché ako strapatá sivá hriva púpavienky v jesennej chvíli.
Pre mojich dvoch priateľov, žijúcich v láske spolu, so sebou, pre seba, zo seba, sebou...
Na návšteve v ich údolí mi vždy vejú vlasy...
p.s. krásnym ľuďom želám veľa krásneho dávania a prijímania, to jediné je to krásne...
