Šla som teda do Univerzitnej knižnice ale moje knihy ešte neboli pripravené. Tak som sa presunula do Artfóra, aj s tým pocitom, samozrejme. Náhodný výber knižiek, Julian Barnes: Vědomí konce a Michael Kumpfműller: Nádhera života. Zvláštny výber, najmä keď sú spolu, keď sa obtierajú jedna o druhú v mojej taške. Zvláštny pocit ostal ale mám dve nové knihy. Nemohla som si ich dovoliť, ale keby som všetko čo si nemôžem dovoliť nechala tak, život by bol len prázdna nádoba v obchytanej plnej výkladnej skrini. Nemôžem si stále hovoriť, že zajtra si možno budem môcť, lebo sa každý dnešok nakoniec premení na zajtrajšok môjho nedovoleného včerajška a ja stratím svoju identitu v časopriestore. Tak taká nezodpovedná určite nie som. Radšej si dovolím, dovolím si žiť. Vlastne som si už dovolila. A hneď na ostro. Tak ako aj oni všetci. Ľudia. Skúšam to bez predlohy každý deň, bez šepkára. Nebojím sa, že zabudnem slová, na to mám až príliš dobrú fantáziu a normálnosti v mojom priebežnom šialenstve ako šafranu.
Prebehnem sa ešte do Martinusu, kde už mám tú svoju pripravenú. Pípla mi ráno správa, dobrí holuby sa vracajú a dobré správy chodia napríklad aj hneď ráno. No a čo/aj keby/aj napriek tomu/a predsa/práve preto.... Vždy je to len a len na mne a ako si slová poskladám. Som scenárista, režisér a hlavná postava každý jeden deň. Mám veľa práce ale keď nechcem, nemusím nič. Keď mi nejde, dám si jednoducho pauzu. A keď mi ide, ani už neprestanem.
Počas presunu od A do M, v daždi a ešte stále s prichyteným zvláštnym pocitom (to je tak, on sa nedá vytočiť v smere hodinových ako kliešť, od je nevyspytateľný a drží a drží), napadne mi, ako sa ma moja malá Tatianka pýtala, ako bolo to rýchle dupavé o deťoch. Myslela MDD a nevedela si ten výraz zapamätať. /Ako veľmi rada sa od nej učím, ťahávame sa navzájom za rukáv. Aj minule keď sme šli ráno do škôlky povedala múdro: "Mama, ja mám aj tak rada Pluta, aj keď už nie je planéta." Deti, oni jednoducho vedia./ To dupavé MDD ma zastavilo. Ako len všetko zrýchľujeme a skracujeme. Rýchlo a skrátene sa na to stihneme posťažovať a potom rýchlo čo najkratšou cestou zas pokračujeme. Rýchlo a zakrátko stihneme zabudnúť ako nám to predsa vadí. Idem ja rýchlo a čo najkratšou cestou pekne spomaliť a predĺžiť všetko čo sa dá. Pomaly a dlho je pekné. Príjemné. Taká dlhá pomalá intenzita. To by som chcela. Píšem si do scenára. A ešte si tam aj napíšem Dancing in the rain. Tak.
P.S. Ten zvláštny pocit je preč. Poslanie splnil.
