Tak mäkko lahodivé a nevtieravo neopísateľné pocity ma zviazali pri čítaní TEJ knihy٭. Stáva sa mi to nezriedka, že sa poľahky nechám, časopriestor sa zmení na vetchú siluetu priehľadného plynutia. Čas a priestor nie je. Chvíľu.
Sila oceánu a hudby mi kotúľavo precítila telo i dušu. Slastné. Veľmi. Tancujúca ľahkosť.
- Hrali sme, aby tancovali, pretože keď tancuješ, nemôžeš zomrieť, a cítiš sa ako Boh. A hrali sme ragtime, pretože to je hudba, na akú tancuje Boh, keď ho nikto nevidí. Na akú by Boh tancoval, keby bol černoch.
Niekedy, nepozorovane, až do rozšteklenia končekov prstov, cítim sa plná zmyslu a čarovnej inotaje. Som príbeh, ktorý je úsmevom vlastného deja. Len sa nenútene, i keď len kúsok, dejem a intenzívne sa prežívam.
-Hovorieval: „Nikdy nie si úplne v keli, kým máš v zálohe dobrý príbeh a niekoho, komu ho môžeš porozprávať.“ On mal ten dobrý príbeh. Šialený, keď sa to tak vezme, ale pekný...
Milujem tie chvíle, okamžiky, keď sa rozplývajú mená. Nadpisy príbehov a duší. Ostanú len rozpovedané, celkom konkrétne pocity, čo prichádzajú, vo chvíli doznenia mena. Meno prekryje konkrétna skutočnosť. Človek. Človek s príbehom a putom. Meno človeka sa zmení na odtlačok na duši, kapitola v mori pocitov.
- „Nazvem ho Tisícdeväťsto.“ „ Tisícdeväťsto?“ „Ale to je číslo!“ „To bolo číslo: teraz je to meno!“Danny Boodmann T.D.Citrón Tisícdeväťsto. Dokonalé. Prekrásne.
´Opíš priateľa slovami. Ozajstného.´ Hm.... Spomalím, aby som dobehla ticho. Vezmem z neho do vrecka a zavriem oči. Ležím na lúke. Padá rosa. V ošialivej vôni trávy vychutnávam intenzitu precítenia vlastnej prítomnosti a čakám sa zasypať lavínou...Cítim presné súradnice svojej polohy, citim, že sa by som sa vedela nepohnúť o kúsok veľmi dlho, niečo ako navždy. Cítim istotu a explóziu pokoja a rovnováhy zahaľujúcu všetky možné náznaky i dokončenia. Príjemná láva tepla vo mne. Všetky zákony sveta klesnú na kolená v mrákotách pri intenzite magnetického priblíženia. Ilúzia prekonaná skutočnosťou. Skutočne dokonalé blues dvoch melódií v jednej skladbe, až k slzám nádhernej.
Priateľ. Príliš do slov, môžem vravieť čokoľvek, burácať v slovách...málo. Viem však čo cítim.
- Tam dolu v strojovni sme sa v tú noc ja a Tísícdeväťsto stali priateľmi. Na život a na smrť. A navždy. Donekonečna sme prepočítavali, koľko by v dolároch mohlo stáť všetko, čo sme rozbili. A čím viac suma rástla, tým viac sme sa smiali. A keď tak o tom rozmýšľam, mám pocit, že tak nejak to vyzerá, keď je človek šťastný. Alebo podobne.
.....
-Posledný večer, hrali sme pre tých dementov v prvej triede, prišiel rad na moje sólo, začal som hrať a po niekoľkých tónoch som počul klavír, ako ide so mnou, tichúčko, jemne, ale hral so mnou. .... Nechali nás takto hrať peknú chvíľu, moju trúbku a jeho klavír, posledný raz, aby sme si povedali všetky tie veci, ktoré nemôžeš vyjadriť slovami...
Vždy budem snívať. Raz sa nebudem báť o bezpečie svojho sna. A keď uletí ako drak z detskej ruky, už ju nezasypú slzy. Vystrihnem si nového, možno iného ale tiež farebného a on sa nebude báť uletenia, lebo ma pochopí. A možno aj ja. Že uletieť draka znamená pustiť ho ešte ďalej, vyššie, a možno sa kúskom dotkne aj teba...A celý svet bude plný farebných príbehov, farebných uletených drakov. Pozri hore, raz...
-Mohli ste si myslieť, že je blázon. Ale nebolo to také jednoduché. Keď ti niekto s absolútnou presnosťou opíše vône na Bertham Street v lete krátko po daždi, nemôžeš ho pokladať za blázna len kvôli hlúpemu faktu, že na Bertham Street nikdy nebol. Očami niekoho iného, slovami niekoho iného ten vzduch naozaj dýchal. Svojím vlastným spôsobom: ale naozaj. Svet možno nikdy nevidel. Ale už dvadsaťsedem rokov svet prechádzal touto loďou: a on ho dvadsaťsedem rokov na tejto lodi pozoroval. A kradol mu dušu. V tomto bol génius, bez debaty. A vedel čítať. Nie knihy, s tými je to iné, vedel čítať ľudí. Znamenia, ktoré ľudia na sebe nosia: miesta, zvuky, pachy, ich zem, ich príbeh...Celý na nich vytlačený.
Slobodná. Cítim sa tak, keď dokážem s ľahkosťou a zvodnou nenútenosťou odrovnať akúkoľvek príčinnosť. S živelnou spontánnosťou sa spustiť dole predtuchou či očakávaním, nebáť sa rýchlosti a strapatej neusporiadanosti bytia. Len tak sa smiať a ešte chvíľu viac, na výstrahu všetkým ťažkým tieňovo sfarbeným možnostiam za rohom. Keď cítim, akoby smiech a pocit radostnej voľnosti je samozrejmou nemennou teorémou denného bytia.
-„Neboj sa, nie som nešťastný: a už nikdy nebudem.“ Tá veta ma odrovnala. Keď ju vyslovil, tváril sa ako človek, ktorý nežartuje. Človek, ktorý dobre vie, kam ide. A že sa tam dostane. Bolo to ako keď si sadol za klavír a začal hrať, v jeho rukách neboli pochybnosti a klávesz akoby čakali na tie tóny odjakživa, akoby tam boli iba kvôli nim,len a len kvôli nim. Vyzeralo to, že si tú hudbu vymýšľa v tej chvíli: ale niekde v jeho hlave boli tie noty napísané odjakživa. Teraz viem: v ten deň sa Tisícdeväťsto rozhodol, že si sadne za biele a čierne klávesz svojho života a začne hrať absurdnú a geniálnu hudbu, zložitú, ale krásnu, najväčšiu zo všetkých. A že na túto hudbu bude tancovať po všetky tie roky, čo mu zostávajú. A že nebude nešťastný.
Viem. Aká šialená. ´Ona vôbec netúži byť úplne pochopená?´ ... Len náznak súvislosti a viem sa rozkotúľať a bláznivo smiať oproti smeru, pozdĺž šteklivého pavučenia sa osudu. Viem. Bláznivá...´Čo si to spieva?´ Možno raz a keď aj nie, aj tak je to všetko bláznivé života blúznenie...lal la lalaaaa....
*úryvky z knihy Tisícdeväťsto od Alessandra Baricca, krorá ma naozaj až takto veľmi „má“
