To nie je predsa nič nenormálne.
Mizerná nálada sa stane občas každému...Ten, kto by chcel očerešňovať svoj cool image tvrdením, že sa má stále dobre, by tak akurát prešiel pod kŕdľom práve základnou potrebou uspokojených holubov...Pardón za tvdosť. Ale naozaj, takí oduchakuchuáči sú niekedy naozaj až príliš. Ani ten najjednoduchší človek predsa nie je tak jednoduchý, aby nevedel, že stále sa mať dobre proste nejde. Raz za čas každý potrebuje životné minimum odtialpotialmizernejnálady. Veď „ale mi je dobre“ tiež potrebuje nejaký odrazový mostík.
Potom prichádza "ďalší level", a to sú ľudia, ktorí sa síce majú na prd, ale sú v pohode s "to neřeš". Priznám sa, že im občas ticho závidím.
A potom prichádzajú(me) MY – ach... Hlava (aj keď nie opticky) väčšia ako telo, aj v prípade ozdôb na očiach (mínusneviemkoľko) veľmi dobrý zrak aj na to, čo by radšej mohlo ostať zhovievavo ukryté pred hrozbou ďalšieho myšlienkového trysku s neskromnou nádielkou čotebenenapadneriešiť... Jedna zaujímavá priateľka vraví konkrétne toto: „Ty si zasíráš hlavu samíma sračkama...a přitom vypadáš hezky a inteligentne...ty bys mohla bej tak šťastná.“
MY však máme teóriu pohody teoreticky zvládnutú na profesorskej úrovni a môžeme každému zúfalcovi otvoriť oči pre krásne, dôležité, hodnotné...proste tomu, čo stojí za to. Našu presvečivosť potvrdzujú reakcie typu: známky úľavy a precitnutia z chmúr, nebadateľný prechod do stavu ráciom schválenej pohody a reakcia na náhly skok v nálade až príliš bujarý prejav pochopenia nášho nasmerovania na veci "podstatné". (HAHAHAHA) Potom, pri osamotení a "návrate k sebe - do normálu, do našej reality" si náhle nevieme spomenúť a naše predchádzajúce vystúpenie. Po prednáškových, optimistických a presvetlených úletoch prichádza vyrovnanie hladiny v podobe gradujúceho splínu a hranaté chvíle analýzy nám dýchajú na krk. Odpoveď na otázku, prečo sa nevieme cítiť podľa nami (aj z hľadiska na všetky strany ďalekosiahlej skúsenosti, aj z hľadiska neskromne sa vystrkujúceho intelektu:) ) dokonalo zvládnutej teórie "Ako byť v pohode". Že by sa naša schopnosť "prerozmerovať" možnosti reality na základe našich osobných vnútorných možností príliš vzdialila od "reálnej reality"? Že by sme mi boli "tí vyvolení"?
Umelec má predsa tú smolu, že vidí realitu o.i. aj takú, aká naozaj je. Keď sa "vo chvíľach voľna" skúšam tieto a podobné skutočnosti pochopiť a vyzrieť na ne, prichádzam väčšinou k záveru, že "nevymením". Koncepčné imaginárne premietnutie vlastnej normálnosti je proste herecký výkon amatéra, ktorý si zabudol scenár a tvári sa, že improvizácia je mu prirodzená. Ja a normálna, asi ani zadarmo...Takže sme tam, kde sme, akí sme. Sme po každej úvahe či "premietaní" zase sebou samými. A to - myslime si, čo chceme - je príjemné. Ego a vlastná identita nepustí, sú silné a statočné a hrozby možných teoretických pohôd zvládnu ľavou zadnou. Jasné, že si svoju splínoidu nepestujem a nepolievam, viem však, že aj to som ja a viem, že som na tom stále veľmi dobre, lebo vždy zaspávam s pocitom, že si ráno zase "trsnem" (hm, zatancujem)...:) A nebojím sa, či mi chvíľa stúpne na palec...veď čo, napíšem básničku a tancujeme ďalej...
Blázon Nietzsche to povedal presne : "One has to have chaos in oneself to give birth to a dancing star". Môj krok sa z času na čas roztancuje a ja si "bahním" vo svojích chaosných ja a ich "výstrelkoch".Vtedy zatienim každú filmovú hviezdu z radov "normálov".
Záver je taký, že každé "ladné i neladné" zaoblenie sínusoidy prežívania je nám asi najprirodzenejšie, „proste také aké je“ a tak prichádzame k starému známemu "teória je na...."
P.S. Všetko najlepšie k narodeninám starec!:)
