„Málo je dnes ľudí človekov“?

On však moju spavú etudu považoval za zúfalé volanie nezatriedenej existencie, ktorá prahne po zatriedení. Namiesto spokojného pospánkového mľasknutia som sa počula vravieť akoby pripravený výstup: "Som presvedčená, že viera v akéhokoľvek Boha, ktorá napĺňa človeka čistého srdca vychádza z jeho vnútra a je akousi jeho prirodzenosťou. Preto mi prosím povedzte o viere, ktorá musí byť doslova „teleshoppingovým“ spôsobom vnucovaná, najlepšie „odchytom“ nezatriedených zúfalcov. Mlčanie usvedčilo svedka i nezmyselnosť ponúkaného „tovaru“. Čo mi ale privialo túto príhodu na myseľ? Vari interrupčné tornádo, ktoré z času na čas zafúka...? Hľadám teda asociačnú súvislosť. Interrupčné áno/nie tiež nie je jednorazové rozhodnutie na základe nejakej brožúrovej argumentácie. Nie je to rozhodnutie vychádzajúce zo skúseností, zážitkov, príkazov a prikázaní, momentálnych nálad či väčšieho počtu hlasov. Interrupcia neoslobodzuje, nezachraňuje, nezbavuje bremena, neuľahčuje život. Naopak, interrupcia uväzňuje, zaťažuje, berie pokoj, vnútorný mier, radosť, smiech...Je to bolesť a večná jazva. O čom je teda tá pseudohonba za víťazným áno/nie? Táto bitka predsa nemá víťaza. Svedomie človeka nevyháňa do extrémnych polôh, v ktorých je uväznený bez alternatívy. Toto je rozhodnutie každého z nás. Rozhodnutie, ktoré robí človeka tým, kým je. Dá sa formovať charakter či podstata človeka zákonom? Sila človeka a jeho viery je ochromená takýmto slepým dožadovaním sa barlí zákona. Nechajme dýchať JA človeka. Dajme mu ešte šancu a skúsme mu dôverovať. Alebo dáme za pravdu Jánošíkovi z Radošiny, že „Málo je dnes ľudí človekov“?