Keď si bol malý, mamina ti na líci nechala prvý, ešte ho tam máš. Ostane ti tam navždy, bol si taký smiešny, keď si sa pred chalanmi snažil tú neprehliadnuteľnú maminu lásku prekryť hrdinskou apatiou a nezáujmom. A večer pred spaním si sa zas schúlený vkradol mame pod viečka, aby si vytlačil každého votrelca.
Prišla Ona a ty si veril, že v bozku je možné prežiť zimu a možno aj celé potom. Nadšene si sa uvelebil na jej perách a nenechal jej ani kúsok pre dievčenské nezmyselné chichúňanie. Rozosmial si v bozku každý jej vzdych a ona verila, že práve jej pery budú navždy slnečnou múzou vášho dúhového spojenia.
A keď si postupne zabúdal míňať všetky bozky, na perách sa ti hromadili včerajší uzimenci a zabudol si jej nechávať na perách tiché odkazy lásky, namaľovala si na pery neprístupný ochranný rúž, ktorý potichu praskal v každom úsmeve nad tvoje plece. Niekedy v nestráženej chvíli, keď ju nikto nevidí, zmaže kúsok lepkavého povlaku a pery sa vykúpu v podmanivej melódii večerného vánku.
More.
More bozkov. Bozkované more. Na boso bláznivo tancuje v smejivom piesku a nestrážene sa smeje. A keď bude sýta tancujúcim smiechom, skĺzne do piesku, zavrie oči a prebudí sa do bozku. Jedného z mora. Nechce more bozkov. Je patrónkou mora. Milenka mora. Morská bozkovka. Zrniečko soli sladkej túžby.
Zavri oči.
More.
Bozk.
