Na hodine angličtiny (ja učiteľ a všetko ostatné živé a nespiace žiactvo) čítame článok Hollywood kids. To vám bolo. Zhrniem: deti si nevážia NIČ, lebo majú VŠETKO (všetko?). Rozmýšľam, aký to asi musí byť blbý pocit, mať všetko. Po čom teda tie úbohé stvorenia túžia? Ich fantázia zamrzla spolu s ich individualitou a jedinečnosťou už pri prvej vlastnej nekonečnej kreditke a vlastnom šoférovi v 5 rokoch, rešpekt voči prírode a prirodzenosti pri prvej plastike nosa a odsávaní zadku, objatia a bozky sú prirodzené a príjemné, len keď okolo šaškujú kamery, problém je len to či vyhodiť alebo nevyhodiť osobného šoféra len tak z nudy...To samozrejme v článku nebolo, ale tie bludy-citáty holvudkidsov som vám jednoducho nemohla „prepitovať“ ani pekne. Dôkaz: ´Som taká hepi, liposukciu som mala prvú už v prvom na strednej, vieš, je to fakticky cool, vieš, stálo to len 10,000 doláčov a ten pocit potom, skrátka, neni o čom. Uvidím, čo dalej, rozmýšlam, že nos, ale ten mám pekný už teraz, vlastne, celý ksicht mám dosť dokonalý..no ešte porozmýšľam...´
Sedím v eline domov, hlava premietačka myšlienok. Je mi vlastne takých detí ľúto. Nemôžu za to. Zobrali im ich samých ešte predtým, než mali šancu o sebe niečo zistiť. Zobrali im sny a túžby, lebo im dali všetko okrem lásky, teplo kruhu rodiny, ktoré poskytuje bezpečie a istotu a teda najlepší rozbeh za sebou samým bez strachu a neistoty, možnosť chcieť niečo dokázať vlastnou šikovnosťou a snahou, možnosť dať šancu tomu, čo je v človeku krásne. Možno sa zdá, že som tvrdá a odsudzujem. Nie, neodsudzujem, len sa veľmi hnevám. Hnevám, keď sa krivdí deťom. Dať deťom všetko bez lásky a vysvetlenia. Mať málo času a veľa peňazí...Načo potom mať deti. Image? Dobrý pocit, že aj ja? Tak dobre, ale potom dať to Ja svojmu dieťaťu, obetovať kúsok seba, zabudnúť na chvíľu na seba, byť tam len preňho...
Spomeniem si na svoje ihriskové slzy v duši. Ako tam môj syn prežíva dobrodružstvá a objavuje svet, zatiaľ čo tlupy desať alebo neviemkoľkoročných ničia reputáciu slovu dieťa. Vybehnú zo základnej školy, len teraz sa učili písať a ich slovník kypí: kur..., ko..., pi..., jeb...Ustrniem v prievane tých slov a lapám po dychu. Nie je koniec: honiť, semeno, vyfajčiť, pretiahnuť...Ostane po nich len cigaretový dym a popol po jednom zhorenom obrázku. Dievčatá len nemotorne parodujú ženu s melírmi, mejkapmi a obnaženými bruchami mi robia zimomriavky.
Je mi smutno, chytím svoj pätnásťkilový poklad a unášam na lúku hrať gól.
Kde sú tie časy, keď sme v presne tomto veku hrávali králu králu daj vojačka, skákali gumu, hrali opac opac a hlinené guličky triafali do jamiek. Hrali basket a vybíjanú a na rozostavaných Dlhých Dieloch bojovali za spravodlivosť a záhrady plné čerešní , požičiavali si gumové laná a robili z nich hojdačky. Slovník sme mali, myslím, sofistikovanejší, celkom kultúra: si na hlavu, čo ti šije/hrabe, ty si bulo/pipi/koza/pako/, spadol si z mesiaca, do kelu, do frasa...a bonus: ty si debil, ale to už určite išlo o život...
Na koniec pozitívne, lebo koniec dobrý, všetko dobré. Idem si v eline na firemnú žúrku, senzory v maximálnom nasadení. Lebo sa teším a hltám...Predo mnou sedia dvaja, dám im každému maximálne desať, a kecajú. Do ich rozhovoru ma vtiahne slovo „prakticky“. No uznajte, v desiatich rokoch a prakticky! Vraj teoreticky je to oukej ale prakticky je to na prd (vidíte, to je kultúra). Dvaja šiltovkoví kamaráti ma uzemnili. Asi 25 minútovú jazdu absolvovali v bublavom rozhovore so špiónom za ušami. Bol to jeden pôvabný, energiou a optimizmom nabíjajúci rozhovor, dal mi nádej a nadšenie, precitol vo mne opäť obdiv nekonečnosti detskej duše a odhodlanie nenechať sa odradiť ihriskovými výnimkami. Jeden vystúpil tam kde ja. Nemôžem si pomôcť. Pobehnem za ním a chcem pokecať. Nemôžem si pomôcť. Samozrejme jeho prvá reakcia je ´zachráň sa kto môžeš´, je tma a on má desať a ja som kto? Kričím: robím prieskum, som novinárka! (aká som drzá, uf). Kecáme o všetkom možnom, hanbí sa menej ako ja v jeho veku (čiže celkom dosť). Hovorí, že kamarátov si vyberá podľa toho „čo majú spoločné“, záleží aj od známok ale sú aj výnimky. Najradšej chodí do divadelného krúžku a na basketbal, s babami sa tiež baví, ale niektoré sú „príliš afektované“....No poviem vám, bola som z neho hotová.
Záver: deti vždy boli, sú a budú úžasné, len im treba dať šancu. A ľudia? Neviem. Jean Jacques Rousseau povedal: „Človek je dobrý, len ľudia sú zlí“ Myslel tým, že človek sa rodí čistý a dobrý ale spločnosť a jej nákazy a závislosti ho kazia...? Že život už nie je len o samotnom človeku a skutočnom ja? Alebo to Ja už nie je...?
P.S. ´Ja´ je a aké...čítam blogy a usmejem sa. Áno Jack, človek JE dobrý a aký vie byť hlboký a skutočný...Hop....
