Spomalím a zachytím sa myšlienok. Sú v tej chvíli iné. Čítam nimi a až v tej chvíli sa dozviem. Dozviem sa o kúsok viac seba a mňa v tu.
Vybrala som sa do čajovne si to dočítať. Hrá sviečka, horí hudba. Vôňa.
Hľadaj rovnováhu. Tvoja vetchá poloha ťa neudrží dlho. Tichá nevtieravá rovnováha. Otvor sa jej, hľadaj, pusti dnu, kúsok po kúsku, nech tebou preniká, raz splyniete a prežiješ kúsky prítomnosti celou SVOJOU prítomnosťou. Každý kúsok teba sa vráti z Bolo a Bude až do Teraz.
Čo to znamená? Spomaľ prosím, chcem čítať ďalej.
Rovnováha v láske. Dve krídla jedného letu. Uzavretá kružnica túžby z oboch strán. Keď dáš viac alebo menej ako akurát či nenájdeš Citadelu, zablúdiš, unavivo krivkáš a hľadáš kúsky, ktorými, dúfaš, vyhladíš závej v srdci. Kúsok Frosta, pár bozkov požičaných od Zajtra, dve guľôčky Ferrero Rochera a jazýček váhy presvedčíš k dokonalej súhre oboch strán v melódii Belle&Sebastian. Vieš, toto nie je rovnováha v tebe. Je to rovnováha chvíle tebou...
Myšlienka náhle skončila. Celú som ju pozorne prečítala. Neisto sa obzerám. Ale ako to pokračuje? Prečo si ma tu takto nechala? Nalejem si čaj Posedenie pri kozube. Aróma k zmilovaniu až ku korienkom.
Rovnováha túžby. Nie, neboj sa, neprídeš o ne, všetky si môžeš nechať. Musíš im však z ramien zložiť to bremeno ´Teraz´, oslobodiť z dusného očakávania. Nevládzu dýchať, lietať, byť slobodné. Nevládzu niesť vlastnú krásu, keď ich lemuješ svojím spýtavým pohľadom. Nestratia sa ti, rovnako ťa potrebujú, bez teba sú len ako vetrom odfúknuté klobúky čo stratili svoj zmysel. Chápeš. Neutekaj dopredu a nezaustávaj za Teraz. Až vtedy prídu k tebe a prežiješ túžbivé súznenie...
Áno, viem čo mi píšeš.
Túžim znovu viesť s Ním tie bláznivé rozhovory o tom, aké by to bolo, keby pršalo mlieko. Ráno by sme šálky s kávou vykukli z okna. Pamätáš si to ešte? Vtedy pod bránou. Nepamätáš? Spomenieš si ešte? Chcem znovu tancovať neforemný tanec domorodcov na ostrove na druhom poschodí v károvaných županoch a žolíka pasovať za náčelníka kmeňa. Napodobňovať Správneho chlapa a Dokonalú ženu a potom sa bruchobolestivo smiať ako sme ich napálili. Raz za mesiac si fňuknem aké mám hrozné vlasy, aby som počula, že také nemá nikto. Túžim zas roztápať chladničku odkazmi vykukujúc v neočakávaní a ktoré budú dávať zmysel aj hlboko pod magnetkou...Áno, túžim, veľa a stále...Neviem žiť inak.
Rovnováha odpustenia. Je krehká, daj pozor. Odpustenie nehľadaj v opustení. Opustení seba. Ty ostaň a radšej pristúp bližšie. Nájdi ten správny kľúč a už nezamykaj. Odpustenie váži veľmi veľa. Niekedy váži všetko. Možno preto je také vzácne. Pomaly, neporaň sa, neporaň. Odpusť a opusť samotu.
Tomu nerozumiem. Prečo mi to píšeš? Ostanem tu, nechaj. Tu ostanem. Nechcem...
Celá ty. Aká vzpurná. Toto je najťažšia cesta. Rovnováha všetkých rovnováh nastane v odpustení. Odpusť a odpusť aj sebe. A budeš slobodná.
Dopi a bež domov.
Ešte napíšeš? Ešte mi dopovieš? Povieš ešte o iných rovnováhach? A o všetkom?
Vždy napíšem. Vždy ti to ešte dopoviem. Tak už bež.
