Pýtam sa vlastne seba. Niekedy mám pocit, že sa len tak veziem. Nechávam sa režírovať nesúvislými okolnosťami, bez vnútornej precítenej symbiózy, nezúčastnene splyniem s predsunutou chronológiou scenára.
Cha! A je to tu! Občas to prichádza, vždy poctivo nečakane, razantným kroksumkrokom. Pero sa, ide sa. Prepísať scenár, vylepšiť, vyfarbičkovať, roztancovať, trošku (poriadne) ovôniť, poriadne (pre)cítenie vzpruží, čo to preškrtať, dopísať, zopár poznámok pod čiarou, odkazy do známa i neznáma...úplná anarchia, kde sú časy, keď sa to ešte dalo čítať...No to už len prežiť, žiadne triky, žiadne strihanie, pekne sa z toho vykrúť, figúrka!
Pod čiarou (pre editora – Pána Čototutrepešveďsatinedározumieťanijednaetuda):Nie som kulinárska špička, komplikované recepty si ma nájdu akosi sami, bez môjho vedomia, našťastie pod vareškou svedomia. Donáška rovno do duše, ´free of charge´. „Tak si to teraz zjec.“ Trávenie je už vytrénované, snáď mi to ´sadne´. Musím hlavne dezerty, sladké ´bonusy´ natruc zdravej životospráve všednej pravidelnej rutiny. Donáška dezertov až k hladnému je lacný podvod, dočasné utíšenie akútnej potreby. „Len si pekne vybehni!“ Musím sa rozhýbať, zdá sa...
Takže scenár na zajtra. Vezmem si zrkadlo, inšpirácia v pôvodnom znení. Veď „ľudia majú v očiach to, čo ešte len uvidia, nie to, čo už videli.“* Vstanem a obarím sa dobrou náladou. Neprestane ma páliť celý deň a budem s ňou každého otravovať, nech vidí ako trpím. Vrámci empatického súcitu ich to tiež rozbolí a budeme trpiaci a spriazdnene obarení všetci. Už sa teraz smejem ako obarená...:)
Komparz. Nekomplikovaný príjemný lacný pocit zúčastnenia sa na inými režírovanom dianí. Minimálne trovy s maximálnym pôžitkom. Maximálne si pôžijem za 1900, viem to určite, už som tam bola...
Vedľajšia úloha. Mám ich rada, hlavne keď sú tak dôležité, že sú vrcholne nepostrádateľné. Vedľajší účinok vedľajšej úlohy je hlavné lákadlo. Budem vedľa zodpovednej a prízemnej (rozumej Ja pri zemi/nohami na zemi/pragma/reál/žiadny úlet...) JA tancovať zbesilo a bude na mňa pokrikované toto: „Už aj zlez dolu, nohy na zem ty vekoplach (rozumej ten čo spláchne vek)...
Divák. To áno, to mi chutí. Pôjdem si divákovať dole k Dunaju, pôjdem proti prúdu, nech vidím všetko zpredu, v ľavom vrecku zákerný ťahák s heslom „nepodvádzaj, učíš sa pre seba“ a podheslom „dávaj pozor, pozoruj, všetko je originál, už sa to nikdy nevráti, už to nikde neodpíšeš, už len opakovať ročník alebo deň.“
Hlavná úloha. Uf. Nádych – výdych – nádych – výdych.....V úzkych? Neboj, povoľ, opakujem si. Hlavne sa drž seba a keď sa aj zablúdiš (a že určite áno, ty exot!) nebojuj sa, veď budeš pri sebe...Skús improvizáciu, keď ťa nepochopia, povedz, že to je žánrovo príbuzné sci-fi, nech ostatní múdro prisvedčia vodnatejúc v pocite osamoteného nepochopenia. A nech sú smiešni nepriznajúc svoje nepochopenie...A keď si ťa niekto príde konzultovať, daj mu pusu na čelo za prirodzenosť a ľudskosť. Opakujem, improvizuj. Fixný scenár ťa zafixuje do pózy v neprirodzenom kŕči, to neriskuj!
Kritik. Na to kašlem. Kritik je v keli. Sám nemá v zálohe dobrý príbeh a nikoho komu ho môže porozprávať. Kašlem na kritikov, JA chcem byť svoj dobrý príbeh, šialený ale môj...
Takže si to prejdem znova: Ráno vstanem a obarím sa dobrou náladou.....
*Alessandro Baricco: Tisícdeväťsto
