Je dobré nechať drobnostiam voľný priebeh. Je príjemné necítiť potrebu zatrieďovať svoje pocity do pochopivej prezentácie. Ani kvôli sebe, ani kvôli iným.
Čo človek neurobí pre voľné nedeľné popoludnie, aby mohol zmiasť náhodného okoloidúceho s odpoveďou na zdvorilú frázu ‘Ako sa máš?‘ svojím nadýchaným: ‘Ezylejsky!‘ I ten najzarytejší nostalgik by uznal pôvab mojej právechvíle. Našla som si les i lúku, v taške voda, knižka a všetky možné útržky, papieriky, popísané cestovné lístky a náhodné, hodné i nevhodné úryvky z virtuálneho denníka zachytené nevtieravo práve prítomným perom. Nahé telo skúša mravčiu ustavičnosť a ja sa zatúlam naspäť na koncert Stinga...
21.jún
17.08: Sedím v Umelke a čechrám dušu bublajúcou príjemnosťou očakávania. Som intímne prepojená s právechvíľou a prežívam zotrvačné vrcholenie intenzívneho Teraz.. Pocitová predohra.
17.38: Stále čakám mojich, počúvam hudbu a kĺzavým pohľadom dešifrujem nezvučné okolorodiace sa gestá, mimiku, úniky pohľadov, podfúzovú apatiu i neoholenú bezstarostnosť. Pery sa hýbu. Človek má vždy o čom hovoriť, nie vždy čo povedať a ešte menej o niečom dokáže mlčať.
Pivo bolo osvie-živé, čašník vo svoj prvý deň príjemne úzkostlivo snaživý a Starý Most pridlhý.
...
Slnko zapadá, svitá Sting.
If I ever lose my faith in you
There’d be nothing for me to do...
‘Spomaľ, nestrácaj ma v obšírnej všeobecnosti. Nemeň moje potreby a túžby na kŕdeľ nedisciplinovaných želaní. Strnulý predpis absolútneho pochopenia detailov prežívania nie je v osnove pre blízkosť sŕdc a hodvábneho spolužitia. Všetko čo chcem je, aby moje prežívanie dnu aj von bolo pri tebe spontánne identické....‘
Roxanne...
‘City sú nepredajné...
City sú neutíšiteľné, často mlčanlivé...
City sú usadlosti v túlavých topánkach...
City sú ...‘
Shape of my heart...
Srdcotvar. Geometria náhodných prienikov a absolútnosť konštanty. Zmena tvaru či polohy v priestore nedefinuje objem ani obsah...Azda sa zo svojich detských predstáv o láske nikdy úplne nespamätáme. Sme dobrovoľní zástancovia teórie, že hviezda padá nahor. V tom spočíva hrôza i zázrak dlhej cesty. Nikto nepovedal, že to bude ľahké. Každý však aj bez slov vedel, že to bude krásne. Bude....Zlomky srdca nezmenia hľadaný výsledok.
...
Spievali sme nahlas i potichu, dnu i von, spolu i každý sám, slová známe a netušené.
A na koniec prekrásny ohňostroj. Môj najkrajší. V tej chvíli som nepotrebovala padajúcu hviezdu. Sú chvíle, kedy má človek úplne všetko. Pre tú chvíľu mu stačí. Stačí, že je.
Ďakujem Svet, povedala a zaspala...
