...“Schovávame sa tomu, čo hľadáme a hľadáme to, čo nevieme nájsť. Hľadáme úkryt, do ktorého sa neschováme a všetkým na očiach sa ukrývame. Túžby nájsť hladnejú stratou, ilúzie blednú sklamaním. Chcem a nechcem, viem a nemám poňatia. Mám viac ako dávam, chcem dať viac ako mám, túžim mať viac ako môžem prijať a dostávam menej ako potrebujem..Ale hladina bude raz opäť pokojná a srdce sa naplní...
...Ľudia sú čudní, túžia po slobode a zatvárajú sa do klietok vlastných myšlienok, predstáv a nádejí. Na dlani si modelujú neforemné myšlienky s perfekcionizmom panny so strachom ju zovrieť a narušiť tak dokonalosť teórie na dlani. Sny akoby sa sami prenášali cez prítomnosť do albumu spomienok. ...“
Duševná ambivalencia bola mnou mne nanútena nechcená preferencia.
Začali sme si písať a Ty si ma zachránil z dlhodobého nepomeru lásky, ktorú som cítila a ktorú som potrebovala cítiť. Teória lásky o neznámom... Stretli sme sa úplne, tak celkom naozaj...Nie náhodou, prvýkrát v živote som sama napísala scenár. Veď každá náhoda je len precízna spleť súvislostí a cielené akcie sú bez zaváhania označováneé ako nevyhnutnosti. Tak som nevyhnutne splietla náhodné súvislosti do veľkého tresku – mňa so Teba a Teba do mňa. A boli sme MY. Ďalší záznam v denníku 12/2001 vravel:
...“Zdá sa, že som sa asi konečne zatúlala správne. Delikt tuláctva sa možno oplatil. Znovu som žaba, ktorá večer dostane pusu. Tak predsa je to láska. Až sa bojím dýchať, aby sa to, čo cítim nevytratilo v nevyditeľných obláčikoch vzduchu, ktoré už teraz tak nepravidelne vydychujem. Je to krásne. Všetkým ostatným krásam sa iba ligocú oči závisťou. Rosa zas len zatúži prúdiť v krvi milencov a stať sa tak dokonale čistou. Láska je aj dokonalá, jednoduchá a nikým nepochopená. Krehká a zraniteľná a zároveň nezlomná. Laškuje s nekonečnom a zároveň poľahky vkĺzne do jedného pohľadu. Je všade a predsa toľkokrát nenájdená. Láska je všetko. I nič má v sebe stopu lásky a preto nič nikdy nepohltí všetko. Sme stále spolu a predsa nie menej bez seba. Stačí však, že o Tebe viem. O Tebe mnou. Padajú vločky a hviezdy, všetko padá okrem nás. Sme takí šťastní, jednoducho blázni. Lúbim ťa...“
Kde bolo tam bolo, boli už len Oni. Len až oni. Také to bolo. Občas sme si odskočili od Nás k zvyšku sveta ale aj to väčšinou len spolu. Bolo to tak príjemné a príjemne tak.
Dal si mi knižku. Prvú. Prvá môže byť len jedna. Pravá môže byť len jedna. Nečítaš, stačí ti, čo prečítaš vo mne a cezo mňa. Ale tá prvá, prvá od teba bola určite tá pravá prvá. Nebol si moja prvá, no určite tá pravá...Daroval si mi knižku od Samuela Becketta – První láska. S venovaním. Prešlo mnoho rokov kým som sa prelúskala ošiaľom venovania a pochopila podstatu daru. Kým som pochopila, že to, čo túžime dostať nikdy nebude tak krásne ako to, čo naozaj dostaneme. Možno až niekedy okolo dnes. Veľa tulákov však nepočká na samotný dar...Napísal si:
...“Túlal sa raz Zajko /tak som si ho ´nazvala´.../ po meste a zrazu narazil na kníhkupectvo. Výraz v tvárach ľudí obzerajúcich si výtvory iných ho zlákal dnu. Blúdil medzi masou zviazaného papiera čo oslobodili toľko príbehov a v tom mu pod nohy padlo toto útulné dielko. Jeho literárne znalosti neboli veľké, ale predsa tušil, že narazil na dobrú korisť pre v nore čakajúce Mišiatko, ktoré tak zbožňoval.“
Myslím, že odvtedy, na malé prestávky samoštúdia, ktoré vedie k pochopeniu, som asi zastala v tom okamihu. Stačilo mi potiaľ, lebo odtiaľ už bolo všetko a všade. V okamihu První lásky....
Často sa hrávam. Len tak si myším myšlienkami a vymýšľam si, čo by som chcela byť tvoje, aby to bolo také iné, nepochopivé a predsa veľmi príznačné.
Chcem byť víťazná poviedka tvojho pera.
Chcem byť tvoje sprchové blues.
Chcem byť tvoj úsmev v spomienke na naše spoločné včera.
Chcem byť púpava, čo pevne držíš, keď je rozfúkaš vlasy.
Chcem byť tvoja šestka na kocke, čo ťa vráti do hry.
Chcem byť breza tvojho obľúbeného stromu.
Chcem byť citrónovozmrzlinová chuť na tvojich perách.
...
Potom sa dohrám, preberiem a teším sa, že som jednoducho tvoja. To chcem.
Láska je najvyššia forma poznania a verím, že musí trvať, aby mohla postupne ukázať a dať všetko.
Znovu sa smejeme, cestujeme z Piešťan do Bratislavy a vymýšľame pesničkám nové slová. Reštaurujeme zvetralé vtipy a vydávame smejivé blahodárne zvuky. Teším sa, že sme opäť miestami kompletne nenormálni. Zas mi takmer nič nevadí a Tebe nevadí tvarovať nejaké tie maličkosti k môjmu nevadeniu. A mne zas nevadí moje nevadenie sa s vecami, čo by mi na iných planétach možno trošku vadili. Sme spolu a keď sme len tak, zas je to príjemné, stratil sa pocit, že si sami sebe nestačíme. Len tak plynieme a môžme sa rozprávať o čomkoľvek alebo ešte lepšie úplne nepotrebovať rozprávať, ako dvaja cudzinci, čo sa vždy potrebujú do niečoho zahaliť. Navzájom si počujeme, čo všetko sme si nemuseli povedať.
Tak počúvaj, čo ti nepoviem, aby si ma určite počul.....
Počuješ?
