Je čas vyprať a tak zajtra vymením čierne menčestráky za tie bordové s veľkým vreckom na boku. Vyprázdňujem čiernym vrecká, čakala som, že budú prázdne...A predsa nájdem pár popísaných farebných jesenných listov...Sú také krehké, opatrne ich držím v rukách a zrazu zas viem...Prechádzam prstami ich nevýraznými krivkami a zrazu cítim a objavujem ich krásu. Znovu. Mám ich už plnú náruč, plnú náruč pocitov. Vrecko posledných dní a ja som ho takmer vyprala. Našťastie som precitla a uverila, že nebolo prázne...Precitnutá tanečnica v tme.
Lístok. Boli sme s mojím dvojročným mámsvojuhlavu synom zapáliť sviečky. Po chvíli prestávam bojovať veterným mlynom a rezignovane ho nechám sfúkavať sviečky. Narodeninová torta ho veľa naučila. Akoby sfúknutie tých tancujúcich plamienkov znamenalo najkrajší kompliment sviečke a tortovo najsladšie víťaztvo posolstva planienka. Nedalo sa ho zastaviť. Horiace plamienky ako symbol teplých spomienok. Veď skutočný plameň nesfúknu nevinné ústa dieťaťa ani čas. Skutočný plameň spomienky, príbehov a blízkosti je nesfúknuteľný...
Lístok. Dva pľuzgiere na prstoch potvrdili, že ´na vlastnej koži´ je viac ako ´mama povedala´. Hnevalo ma, že ma neposlúchol. No teraz viem, že by ma hnevalo viac, keby sa nenaučil, že oheň páli. Že život je občas pálivý. Pred pľuzgiermi ho neuchránim. Držím ho v náručím, odfúkavam boliestku. Neviem či ešte bolí, ale je mi dobre, keď sa chce ešte dlho ubolene túliť. Cítim, že vie, že ma tam vždy nájde, keď bude bolieť...Nájde. Vždy.
Ďaľší lístok. V cirkuse.Humberto. Zaznel úvodný gong, začala hrať hudba. Pálili ma oči od rýchlej jazdy do minulosi. A viali mi vlasy. Nohy sa mi veselo hompáľajú vysoko nad zemou a môj cukrovovatový lepkavý smiech prerušovali len výkriky úžasu a nadšenia.
Poďte a schlédnete vyprávění, odvěkou touhu člověka, posunout hranice lidských možností...
Tak sa ten príbeh v ten večer začal a taký naozaj bol. Už nemám šesť, nohy až na zem a v rukách malú brmbolcovú čiapku. Pocítila som však všetko rovnako ako s nohami nad zemou, sladko zalepená. Cítila som, ako sa celá chvejem, cítila som, že človek je úžasný. Vie byť.
Ďaľší lístok. Zadné vrecko.
Keď chceš vedieť, kto ešte stále a navždy som, nestačí ma len postaviť pod denné svetlo, kde uvidíš, že sú stále modré a zas odídeš. Farba dúhovky nie je farba duše. Keď chceš nezabudnúť cítiť môj príbeh, nestačí rýchlo prelistovať recenziu z mojej tváe, keď spím. Históriu môjho smiechu nepochopíš z poslednej slohy. Keď chceš poznať moje túžby, nečakaj pod bránou na poštára. Nepíš, nehovor,nevolaj. Buď...Ak nie, tak znovu len zavriem oči a budeš...
Lístok. Posledný z čiernych nohavíc. Volala som do knižnice. Jesennú melanchóĺiu som si nepožičala. Vezmite ju späť, prosím. Mám teraz rozčítané ilúzie....A dnes áno pre Nie. Dnes nebudem zaspávať so skrachovanou ilúziou o zajtrajšku dneška. Dnes je dnes a zajtra bude karneval. Tak.
P.S. Knižnica je nevinná, asi som sa len zatúlala...
P.P.S. Je dôležité pre praním vyprázdniť vrecká...
P.P.P.S. Karneval?
*Václav Šuplata: Illusions
