Ide o to, že sa nedokážem prestať ´vŕtať´ v súkromí dvoch ľudí. Neviem to pustiť z hlavy a myšlienky sa stále hladné a nespokojné vracajú k ich opustenému príbytku.
Manželka môjho kamaráta zčista jasna vyhlásila rozvod. Len tak bez varovania, bez signálu, bum! Poznajú sa myslím 11 rokov, malá dcérka je 4 ročný nádherný kvietok, taká normálna rodinka...KONIEC!
Verím, že v živote kažej manželky (o žene ako takej nehovoriac) nastane kríza ako hrom. Myslím si, že na to musí byť každá pripravená a vyzbrojená. Faktu, že muži a ženy sú z inej planéty sa ´potešili´ mnohí autori a vykopali psa v nespočetnom množstve príručiek a návodov. Ja osobne si v každej ´potenciánekrízouzaváňajúcej´ situácii opakujem, že gravitácia nie je zodpovedná za ´padnutie do lásky´ (výraz falling in love znie poetickejšie). V období sucha sa pretŕčam ako zoschnutá kvetina a opakujem poeticko-prozaicko-pragmaticko-metaforickým štýlom, že ak ma prestane polievať, uschnem a už to nerozchodím...Keď to nezaberá, som naozaj sušienka bezprízorná, no zároveň očarujúca a zábavná ale ´fúkam´iným smerom...(je to dôležité, aby boli prezentované obe stránky ´veci´). Stále sme spolu, je aj sranda, vzrúšo a prekvapenia.
Ale späť ku chrobákovi. Je pravda, že môjho kamaráta uspala príjemná pohoda nenáročnej rutiny, manželský živoť pekne tikal... Opakujem, muži sú z inej planéty a je dôležité zvládnuť tie správne signály, aby sa spolužitie muža a ženy zmenilo na príjemné ´žijeme splolu na dvoch prepojených planétach šťastne´...až kým nepomreli.
Keď kríza, tak poriadna, veľa slov a veľa prievanu z každej strany. Nech je jasno a čistý vzduch. Preto som celá bez seba z takéhoto bezsignálového bum, ktoré zanechá po sebe zlomené srdce a maminu a tatina každého na inej strane. Možno sa dievča zaľúbilo (hm, možno...?) a oči otvorí až zajtra, keď bude vykoľajený vlak presunutý na úplne inú koľaj. Je jednoduchšie a pohodlnejšie a – možno budem tvrdá – sebeckejšie sadnúť na iný vlak ponúkajúci – momentálne – oveľa vzrušujúcejší výlet, vietor vo vlasoch a batožina minulosti gone with the wind...
Napísala som Jej list. Dlhý, veľa ´mňa´ i papiera...Vraj som bola ´vyhodená´... Ach. Nebolo to kázanie. Rozsypané myšlienky, pocity, slzy, pár zážitkov, skúseností....Pokus otvoriť srdce, ktoré možno zabuchol prievan hnevu, bezmocnosti, únavy či stratenosti... Možno vypadol spoj na úseku Sny – Realita a čakanie na neprívetivej staničnej lavičke trvalo o chvíľu dlhšie než malo....
Je to dlhý a zamotaný príbeh. Neviem sa z neho vymotať, neviem posudzovať očami, ktoré by neprechádzali najprv mojím sdrcom, neviem byť na oboch stranách s vecúškom pochopenia... Som len na jednej strane, no napriek tomu som nepokojná a chcem nebyť ´na strane´. Chcem, aby ten príbeh neskončil, chcem byť nerušená vo svojej naivite a jednoduchosti...
Chcem už čítať iný príbeh a chcem, aby sa tento skončil bozkom. Keď čítam, zakazujem si pozrieť sa na poslednú stranu, niekedy však nevládzem. Som pokojnejšia...Prečo mi tak veľmi záleží na konci...? Dobrom konci? Veď každý vraví, že dôležitá je cesta....
Poradíš mi?
Kam má ísť Ona a kam On? Nemám chcieť a dúfať v Nich? Zaľúbenie víťazí nad láskou?
Tak je to predsa pravda? Nie je večné, nie je navždy, nie je forever?
List sa končil básňou....
There´s no thrill in easy sailing
When the sky is clear and blue
There´s no joy in merely doing
Things which anyone can do
But there´s some fulfillment
That is mightly sweet to take
When you reach the destination you thought you couldn´t make....
P.S. I believe in people who believe in the beauty of their dreams..........................
