Nenosievam klobúky ale dole s ním, ten kto písal vedel, vie...
Bol to bezmocný otupený výkrik hnevu? Či len pohľadnica z ciest?
Namaľovaný kríž či hodená rukavica?
Suché zhnusenie či výzva?
Umelecké prevedenie smradľavej reality či vyzývavá hrozba?
Neviem, beriem bezmocný arogantný hnev...
Bolo to už dávno. Bežali správy a zrazu bol celý obraz utopený v jednej rómskej osade. Bolo to možno na jeseň, možno už v zime. Malé nahé deti pookriali a potešili troškou dodatočnej energie, pretože s detskou spontánnou neobsiahnuteľnou radosťou kývali do môjho obrazu...Boli nádherné. Deti. Neviem čo jedli, čo robili celý deň a aké to bolo keď ich ráno nahé vykopli na dvor. Neviem či vedeli čo znamená ´dobré´ a ´zlé´, neviem či vedeli čo je vôňa a smrad, či poznali život tam vonku. Neviem či cítili prítomnosť, minulosť či budúcnosť. Neviem, či sa im sníva a či vedia túžiť. Neviem, čo cítila ich mama, keď vo chvíli keď sa jej prvýkrát čistí NEVINNÍ a špinaví prisali na prsník hneď pod srdcom...Neviem. Viem ale, že boli krásne. V tej chvíli. V tom obraze sa smiali, tešili a boli krásne nevedomé a nevinné.
Áno. Aj ja sa hnevám. Keď mi vzali kapsičku na všetko so všetkým, keď nám vykradli záhradku, keď zbili strýka...Hnevám sa, kričím, hreším, lámem palicu...Prejde to a zas vidím tie deti....
Neviem. Neviem čo napísať, neviem čo cítiť, neviem ...
Ešte som si prečítala toto. A ďalej...
...
Ešte som myslím neskončila...Ešte niečo bude, ešte niečo príde a budem vedieť...Možno.
Tak.
P.S. Bolo zvláštne počuť ....
