Neviem prečo, i dnes som si spomenula na moje swatchky. Dávno už sú minulosťou, už dávno nevedia, koľko ešte…Bolo to pred pár rokmi v Ďalekejzemidoluoproti, keď sa tá malá krabica japonskej výroby začala nezadržatelne kolúľať, až kým nezostalo nič…Nepamätám si, čo sa dialo predtým, než som otvorila oči uväznená v čudnej konštrukcii. Bola som morfiová muška a nevedela som cítiť starch, či si ešte niekedy zatancujem…Necítila som nič. Telo ani dušu.
Bol to malý zázrak, často si vybavím bezstarostnú tvár doktora Christophera Caina (môj otec ho radšej volal Abel…), keď prišiel po súhlas (podpísať som sa zatiaľ nedokázala) s operáciami “na celej mne”. Môžu mi zobrať štep z bedrovej kosti a vložiť medzi krčné stavce, ktoré spoja “skrutkami”…? Po/> chvíli rozmýšľania som sa ho opýtala, či má priateľku. Neisto prisvedčil. Keby tu ležala ona, poradil by jej “Áno”? Áno…
Často sa človeku prihodia veci, o ktorých si myslí, že všetko zmenia. Všetky farby budú jasné, maličkosti veľké a čas zastane, ostane iba nekonečný výhľad, v ktorom nehľadá konkrérne obrazy. Myslí si, že bude už navždy žiť so smiechom v duši, aby ním každý deň postupne oplácal čo mu bolo dané (požičané?). Bude žiť naplno, lebo v jednej chvíli nemusel vôbec…Neviem, možno človeka nikdy úplne nezmení ani silný príbeh…
Spomenula som si na svoje swatchky, keď som dnes večer na balkóne pozerala Lentakhociakýmsmerom, rozmýšľala Lentakohocičom a zatúžila sa usmiať. Lentak. Neviem ako dlho som tam stála Lentak, s Lentakým úsmevom, no bolo mi lepšie ako chvíľu predtým. V poslednom čase som sa málo usmievala…..Nie preto, že niekto či niečo…. Neviem, asi Lentak. Nič nie je také ohrozené ako úsmev. Lentak.
Možno neviem presne, kde je moje miesto, možno chcem ísť ešte na veľa miest a neviem, či pôjdem, možno nestretnem ľudí, ktorých som mala pre rozviazanú šnúrku, možno už nebudem počúvať hudbu, ktorú som pretým počúvala a nebudem vedieť prečo. Možno budem stále cítiť ten zvláštny starch z neznáma a neistoty. Možno sa veci zmenia a ja tiež a možno sa nezmenia a ani ja. Možno neverím v úplnú spokojnosť a plynulo plynúci pocit šťastia. Možno mám rada len tie okamžiky, v ktorých sa i moje swatchky len tichúčko usmievali, možno ten stály nepokoj robí z pomalých pokojných okamžikov mäkké obláčiky…aby som sa v jednej chvíli mohla usmiať….
Dobrú noc, chcela som sa vlastne len usmiať a ešte posunúť túto básničku, aha:
O Větrných mlýnech
Naše touhy a přání
naše slova do větru
naše klamná svoboda a všechna očekávání
jsou jako pravidelné klapání lopatekvětrného mlýnu.
Vítr věje tam kam chce
a v tom spočívá jeho svoboda.
My ho zachytáváme
do svých nemotorných
předsevzetí
a roztáčíme kola
neúspěchu.
Ale jednou
až se na polích budou pěstovat květiny
místo obilí
tehdy budeme
svobodni.
(Daniel Raus: Větrné mlýny)
