Toto nie je môj príbeh. Musím ho však čítať a cítiť. Každý deň. Unavivé čítanie, unavivé žitie. Je to príbeh človeka. Príbeh v človeku. Kiež by sa nikdy nezačal. Nikdy nebol napísaný. Písaný....
Začal sa vo chvíli, keď prvýkrát zabil. Človek človeka. Začal sa aj v okamihu, keď vyhasol život dieťaťa rukou vraha. Kúsok človeka vtedy umrel a každý človek odvtedy musí niesť v sebe kúsok tmy. Viera ostala obnažená a zraniteľná.
Vojna. Ako je to možné? Ako sa to mohlo stať? Kedy v človeku umrel človek natoľko, že dokázal krvou prepísať príbehy ľudí čistých duší, ktorí len chceli svojim životom prepísať ten krásny príbeh obyčajného žitia. Kto vložil do rúk človeku horúce železo otupeného slepého zabíjania, mechanického blúdenia a väzniacej neschopnosti žiť a nechal ho vypaľovať na dušiach nevinných žeravé znamenia osudu. Nechceného, nespravodlivého, bolestného osudu. Bez súdu...
Ten príbeh je všade. Stále. Bolo ľahšie ním prechádzať cez písmenká a mať pocit, že keď zavriem knihu, bude koniec. Poslednou stranou koniec. Vždy ráno cestou v autobuse...kúsok po kúsku...vždy tušiac, že nikdy sa nebudem vedieť úplne oslobodiť, úplne zabudnúť na farbu atramentu. Na skutočnosť, že stránky sa ešte vždy neprestali plniť...krvavé znamenia, znásilnenia osudov...Vkladanie bômb medzi dennú rutinu a spontánne prekvapenia v životoch úplne obyčajných ľudí, čo si len tak žijú. Deťom, čo ešte ani nevedia písať vytrhnúť nádej, že otlačním ich dušičiek do knihy života vznikne ďalší najkrajší príbeh. Vždy sa budem hnevať. Vždy ma rania zbytočné konce. Ešte vždy však budem dúfať, snívať, strážiť v sebe kúsok viery, že raz...že svet raz bude svetom ľudského človeka...
Je to príbeh ako hociktorý iný. Všetko sa zastavilo a nastalo ticho, ktoré nemôžete
pochopiť.
Nech sa človek akokoľvek usiluje prežiť jediný život, druhý v ňom nájdu tisíc iných životov, a to je dôvod, pre ktorý sa nedá vyhnúť tomu, aby sme si ubližovali.
-Všetci ste boli zvieratá. Vy muži ste vo vojne vždy takí, ako vám len Boh môže odpustiť?
-Prestaňte!
-Pozrite sa na seba, vyzeráte ako normálny muž, máte obnosený kabát a keď si skladáte okuliare, starostivo ich vložíte do sivého púzdra. Skôr než sa napijete, utriete si ústa, sklá na vašom kiosku sa pekne lesknú, keď prechádzate cez ulicu, pozorne sa obzriete doprava i doľava, ste normálny muž. Aedsa ste videli ako môj brat bezdôvodne zomrel, iba dieťa s puškou v ruke...Vysvetlite mi, ako je toto všetko možné...Veď to nie je nočná mora chorého človeka, je to čosi, čo sa naozaj stalo...
-Bojovali sme vo vojne. Verili sme v lepší svet. Spravodlivý svet, kde slabí nemusia trpieť pre zlo iných, kde má každý právo na šťastie...Nedalo sa vrátiť späť, lebo keď sa ľudia začnú zabíjať, nedá sa vrátiť späť.....
-Vojnu ste vyhrali, a toto sa vám zdá lepší svet?
-Nikdy som si túto otázku nepoložil.
-To nie je pravda. Tisíc ráz ste si ju kládli, ale máte strach odpovedať si.
Kto rozhoduje čo je dobré a čo zlé? Kto má právo rozhodovať o právach. Kto má právo vyberať cestu života druhému človeku a určiť mu smer, vieru, náklonnosť a vyvolávať mechanicky pociťovaný zbytočný hnev? Je tu ešte kúsok bezpečia? Prečo chcú pošpiniť vieru človeka v život hrozivým imperatívom, zakázať hľadanie a nájdenie precítením srdca. Servírovať studené porcie jedinej-správnej-cesty.
...Muž odvetil, že na to, aby človek mal deti, musí dôverovať svetu...
A po všetky tie roky ste si tisíc ráz kládli otázku, prečo ste sa dali na túto vojnu....skutočný dôvod, prečo ste bojovali.....lebo ste nemali v hlave nič iné ako pomstu, no teraz by ste mali byť schopný vysloviť slovo pomsta, lebo všetci ste zabíjali z pomsty...je to jediný prostriedok, čo existuje proti bolesti, len toto sa našlo, aby sa človek nezbláznil...droga pomocou ktorej nás udržiavajú v boja schopnosti...na to, aby ste prežili štyri roky vojny ste si zničili celý život.....už si ani nespomínate čo je to život...
Bariccov príbeh Bez krvi je príbeh v každom človeku, príbeh bezkrvavej vojny človeka s človekom alebo človeka v človeku. Používanie hispánskych mien má čisto zvukomaľebný dôvod a nechce evokovať časové ani geografické zaradenie deja. Je to príbeh ako hociktorý iný. Ak by sa osud človeka vpísal do spôsobu jeho tanca, tento príbeh by bol hriešnym tancom.
Ostávam. Vedela som, že som a budem vždy tá ista. Aj po príbehoch, ktoré vo mne kúsok nechávajú...Stále budem tá, čo chce veriť v človeka. Nedokázala by som inak žiť. Bolo by to príliš ťažké. Chcem veriť, že život je dar a nemá sa nedbalo nechať vytrácať cez deravé vrecká duše človeka. Možno som pred týmto príbehom mala obdobie horkej skepsy a dezilúzie, dôvera v dar života vybuchovala a topila sa v nespravodlivom tupom terorizme. Ale teraz cítim chuť vyhliadať nový príbeh, v ktorom je človek opäť ľudský...
Nina si chvíľočku v duchu opakovala jeho meno. Kĺzalo sa hladko, bez zádrhov, ako sklenená biliardová guľa na naklonenej tácke....s jedinou myšlienkou – že ten čo nás zachránil raz, to môže urobiť navždy.
