Dobre dobre, vravím si pyžamovopokrčenostrapatá.
Prebalím malú nabitú alkalickú baterku pripravenú hrať všetko rýchle od punku cez rock až po ska a neviem čo ešte (môjho syna), lebo plienku triafa vždy kvalitne a presne.
Oceníme spolu ogu (jogurt) a rozmýšľam, čo kukučke naporcujem...
Pôjdem na preventívnu prehliadku, dostanem presný zásah ako blesk z upršaného neba.
„A vy ste čia?“
„No predsa Vaša“, vravím pohotovo.
„Tak dajte meno, opáčime“.
Skúšam všetky dve možné alternatívy a „áno, ste naša“, teším sa úspešnému zásahu.
„Neboli ste tu cécéá 3 roky.“
„Veď to, ja striedmo ale kvalitne. Padnem na hlavu, rozlámem si väzy alebo otehotniem...a to posledné, to bolo vážne kvalitne, ani som sa až tak nesnažila“.
Na ´maličkosti´ som mala opáčiť lekáreň a peňiažkáreň a zbytok postupne. Sedím pre dvercami so šifrou EKG a uvedomím si, že už ťahám (už sa opakujem ale musím: intezívne a kvalitne) takmer 27 sypkých rokov. Aj tak, veď sem som plánovala až keď sa naučím vyšívať. Kukuk...
Sestrička veľká a všetečná mala kopec vnúčat a zážitkov, ja vraj zaujímavé okuliare a peknú šik podprdu. Graf vraj pekný, čo by ona za taký dala. Vzala si dvacku a ja aj keď mi bolo jasné, že už som platiť nemala som trdlovato postupovala a radostne zakývala.
Prídem domov a baterka hneď jump jump criss cross jump jump criss cross... Dám variť Zelenú Inu, z ktorej potom akože dosypem fantázgetu a bude polievka. Prší, malý spustí hardrock tak dávame pršné plášte a vyrážame....
vysušíme pouště a zavodníme řeky
všem otevřeme dveře do klece
umlčíme ryby a znehybníme skály
přinutíme ledy aby zmrzly
zahalíme mlhu a rozjasníme zář
vysušíme pouště a zavodníme řeky
všem otevřeme dveře do klece
radost až na kost
skladiště omylů
radost až na kost
skladiště omylů*
…som sa prichytila si popevovať. Lietali sme sem a tam a musicbox bol naozaj pestrý a nesúrodý.
Vyberám klúče a vo vzduchu cítim zradu. Prekrájam sa dymom až do kuchyne a … Áno, aký ste pozorní… Vychladnutého pripečeného Srnciho vo veku nedožitých 2 rokov balzamujem do tesco igelitky a pochovávam v smetiaku…Ach, nech je mu smetisko ľahké.
Malý rocker prehadzuje prekvapivo no potešivo na jemný džezík a zaspáva…
A ja ladím na Keep on rocking in the free world…aspoň hoďku plííííz.
Zapínam skrinku plnú života, pocitov a zážitkov, sklamaní a nachádzaní, múdrostí a bláznivostí…
Začítam sa viac menej ledabolo….
Zostanem stáť. Stávam sa súčasťou neobsiahnuteľného príbehu…Zaliata hudbou citov bez žánru, pocitov Člověka. Koľko musí človek stratiť, aby našiel seba samého. Koľko musí človek stratiť, aby zistil koľko vlastne má. Koľko musí člověk stratiť, aby sa dokázal zvliecť z kože civilizácie plnej chtíču, zloby, nenávisti a slepoty. Koľko bolesti musí člověk prežiť, aby nechcel bolieť ďalej… Koľko lásky musí človek stratiť, aby našiel Navždy a dokázal nestratiť. Koľko seba musí člověk rozdať, aby necítil prázdny…
Ostala som plná príbehu, plná otázok a smädu…
Mám rada takéto otazkovo, spomalím a prichádzam bližšie k sebe. Precitujem sa a vidím ostrejšie, čo potrebujem videné…
Ešte som chcela povedať…Už nestihnem, už len precítim...
Džezík dohral, live koncert sa opäť rozbieha…Cítim nový pulz, cítim…
A kričím: ĎAKUJEM…
*Mnága&Žďorp
