Naposledy veľký čajový hrnček, potom ako bol môj starý parťák nájdený bez známok života bezútešne nepochovaný v kuchynke v práci...
Prsty na love sú lepkavé a človek nečakane detailistický, keď loví s nepravidelnosťou spontánnej melanchólie. Držiak na uterák, kvasené uhorky, magnetky, uteráky...
„Teta, ten vešiak mi prosím najprv iba akože, nenašla som cenu a nerada by som byť nepripravená...“
„Moja zlatá, tam je taký prístroj na to, tam si to môžete zistiť predsa...“
Alenka ožíva: „To naozaj? To sú mi veci. Ja som tu nová...“
„Samozrejme, veď máme demokraciu!“ Vinkel do pravého horného...Mám chuť zakričať give me five, ale iba popodfúz aplaudujem...
Tisíc a kúsok.
„Ách, aký kus čísla...“
„Moja zlatá, čo čakáte, veď máme demokraciu. Dnes sem každý chodí a má pocit, že žijeme v komunizme...Haló, to je minulosť, moja zlatá, toto je demokracia...!“ Penalta...
Povzbudená kvalitnou demokraciou a odhodlaním nenechať sa napáliť ani tou nečakanou melanchóliou a aj sladkou predstavou kvasených uhoriek usmievavo drkocem a čakám svoje rande číslo 4 smer domov, nech už je to kdekoľvek.
Moja mama prichádza domov v expresívne nepozitívnom naladení.
„Ukradli mi kabelku!“. Malá priebežná galéria života človeka. Slimákov domček. Ťaví hrb..Kúsok všetka...
Nič nie je také ubíjajúce a deprimujúce ako suchá a ťarbavá bezmocnosť. Lov vanilkových jogurtov pre Lucky Boya niekedy nevypáli najlacnejšie a Jednota nemusí byť vždy jednotka...Neskôr aj s Lukym odhodlane vetrám kontajnery, či sa náhodou nelegitimujú smutnou inžinierkou, v ktorej by sa v tej chvíli totožnosti nedorezal....
"Mama, čo robíš?“, pýta sa Luky. Vyhadzujem nádej, že všetci ľudia budú bratia a ľudia vôbec nie sú zlí...Sú chvíle, keď mi na pohľadoch náhodne okloidúcich vôbec nezáleží...
Lucky Boya som ešte chvíľu odúčala slovo zabiť (ušlo mi „zabiť takýchto lumpov úbohých“, moja chyba...) a vysvetlila mu, že kabelku môže iba moju a to tiež iba z kuchyne do kamkoľvekvbytíku.
Vybavujú sa mi kolekcie mojich nezbedníctiev....Na strednej sme cestou zo školy milovávali tesco a ochutnávky s nechtiac ich menili na all you can eat. Občas sme sa prešmykli na koncert a testovali parné valce...Zdieľali sme déú (domáce úlohy) a ťažko ochorení prevracali prevratne dôležité témy v Umelke. Na brigáde v ú-es-á sme ostarli koľkolenbolotrebado21. Na čundroch spiac pod teplou duchnou holého neba s náhodným stretnutím identity rumovej pralinky plánovali nepozorované dobytie raja, teda hotelovej sprchy.
Huncútili sme všetci, úprimne ale vždy s dobrým úmyslom. Nikdy sme však nedosiahli ani na päty prízemnej zákernej zlobe, čo viac ubíja ako ozbíja.
Do kelu s tým miestom, kde vanilkové jogurty stoja úsmev v duši...
A predsa...milujem to miesto, kde vanilkové jogurty usmejú a tak veľmi chutia...
