Ideme na chalupu. Chalúpku.
Osoby a obsadenie:
Ženy: Svokra, svokrina sestra, 3 dcéry svokrinej sestry, frajerka môjho švagra.
Muži: Svokor, švagor1, švagor2, frajer 1 dcéry, môj syn (11.9. = 2 roky)
Plyniem si príjemnou čistinkou dňa, priebežne zatváram oči a dávam ostatným zmyslom zmyselnejší zmysel...Načúvam lesu, odhalím ďatla a veveričku, milovanie vetra v konároch stromov...a “džavot“ Mužov a Žien. Občas som vyrthnutá otázkou, no zvodné krivky kresielka na verande čo stráži moje kruhy, pohár vína a Foucaultovu biografiu ma nedajú.
Popíjam vínko (frajer 1 dcéry je vinár, víkendová studnica dobrého vína) a skúšam znovu. Tentokrát odkladám hodinky, vypínam telefón a tak sa zbavujem posledného dôkazu plynutia času.
Nepravidelne a intenzívne odpovedám úsmevom, bozkom, pohladením a príjemným pocitom na obímavé zvolanie ´Mama´.
Obed. Ženy (dve z počtu) tvávia dopoludnie v kuchyni, v správnej chvíli sa zvyšné (mínus jedna...) zakliesnia tanierom do driekov a tancujú kol stola...Kŕmim mláďa, všetci ostatní radostne mastia prstíky prírodzenou technikou. Zložím poklonu jednému prsu (kuraciemu) a ďalej dvorím novej značke, Rizling môže byť. Je to nenáročné sýte príjemné plynutie...
Ženy bez nečakaných vrtochov vrtko chopia sa tanierov v zamastených háboch...a stôl je opäť slobodný. Niektorým ženám (napr. žene mnovej) bez cielenej vrtkej výzvy neobstačí dôvtip, plynie ďalej ladne, pohoda duši vládne...
Večer nastal. Ženy pripravia studené obložené misy, priebežne nosia pochrúmtemahneďazaraz drobnôstky. Všetci sú spokojní, vŕtavé myšlienky hrdúsi nenáročná pohoda.
Neobvykle ticho ostávam, občas ulietam v rozhovore s Kristínou. Neverím a verím, život všetkých kriviek, ladný i zradný, bojivý i hrejivý...Krásna nespoznateľná zaujímavá žena.
Frajer jednej z dcér (malá bude Liana a chlapec, to je otázka...ale to je ešte ďaleko a aj svadba bude, veď a čo) vraj Ženy na chvíľu sklamal (stále verná kresielku krivkatému dozvedám sa to až z druhej ruky odskočivej od veľkého stola dievky), lebo „to je hrozné, ženy sa rozrevú kvôli takým blbostiam...“ Odchádzam spať skôr, neodolám pôvabnej vášni intezívne a hlboko prespanej noci...
Nanoháchvždyprvá. Ako sliepka. S nimi vstávam. Nie som sliepka, tak. Umyjem milión tanierov a pohárov z bdelej noci, neznášam špinavý riad. Ani keby čo, ľúbiť ho už nebudem. Radšej ho umyjem...Pohoda. Mám radosť, že špina sa dá zmyť... A kuchyta je opäť šik. A to preto, že mám rada čistú kuchyňu, som už dávno vstanná a teším sa aká som ja rezkoumývajka. Nútivú tysiženatakumývaj silu necítim.
Mláďa je ranostaj, preto. Mliečko a dedovi nakoňa a okolo dediny. Bežím po jogurty malému, kúpim aj kartu k promóciam Kristíne, napíšem báseň a čakám na rozospaté podpisy ostatných. Báseň si prečíta len svokra (milé) a Tina. Ale nejde o to. Ide o toto: Ženy varia a nosia hrnčeky s kávou, nosia raňajky a odnášajú vyzlečené taniere...Len pozorkukujem, veď ja už bych aj obedila pri ten prudkoskorejrannejstávke...
Intenzívne a málohybne poležujeme na tráve, striedavo sa pobláznievame s takmerdvojročným a ja sa ledabolo horizontujem s Richardom Bachom. Neskutočník jeden.
Obed. Ženy prestrú, nanosia nános obedový na stôl, odnesú nános obedový zo stola.
Chystá sa odchod. A to je už odchod, aha: Ženy ododpadkuvávajú priestor, umývajú a upratujú a tak...
Odchádzame. Odlišli sme a aj prišli.
Doma ticho, večera, večierka a dieťa s prívlastkom mamouprinútenépodbalónikovúperinkuísťaspaťaždosamejšiestej.
A v tom mi to príde až do vaňe. Muži a Ženy. Všimli ste si to? Ja už nič nepoviem, ja len viem a cítim, že ja nie...Prečo...
Dobre som sa rozpamätala a nie, žiadna zo Žien nedostala viac motýľov do zrdadielka. Nikto si to nevšimol. Len ja...
Už to dnes viac nedokončím, máme veľa špinavých šiat, vytrasiem z vreciek posledné zážitky a príjemnôstky, tie sú myslím čisté a pračka per sa kade ľahšie...Nie ako Žena, ako závislánavôničerstvovypranéhoprádla počistotetúživka...A ako mamina maminovitá, a dupnem si na to aj:)
Dobrú. Všetci rovnako dobrú...
