Ráno som sa zobudila do nepresvečivého pocitu, schránka tela nedostala zásielku energie s označením „doporučene“. Chcela som ostať v posteli a bahniť si v mäkkých perinkových príbehoch, počúvať Travis a čítať si Oceán more.
Môj syn mal ale ÚPLNE iný plán. Plný energie rozoberie aj dnešný deň na najmenšie rôznofarebné kúsky, rozhádže ich po svete a nakoniec z nich spolu poskladáme nádherne originálne živelne surrealistické veldielo...ako vždy. A keď sa nás niekto opýta čo sme robili, budeme sa tváriť tajomne a za rohom sa chytíme za bruchá a budeme surrealisticky rehniť.
Neboj krpec, bude príbeh, bude origoš a bude len náš. Zákážem ti zbierať špaky, skákať z murika a váľať sa v mláke, klasika. Nedovolím to pichať mi prstíky do pupku, aj keď to považuješ za vrchol srandy, ale už ma to naozaj bolí, urobíš mi z neho pupok sveta...:).
Dobre krpec, bude príbeh. Roztočíme to. Budem aj roková hviezda s gitarou už narodená a pustíme si Pulp Fiction bejbi...a pri pri babánovej prestrelke už si nedám zjesť svoju zbraň, aby si ma zas s plnými ústami položil na lopatky. A budem tiež predávať zmrzlinu na rohu ulice a môžeš s citrónovou polepiť celé popoludnie. Pôjdeme na cestu okolo sveta, cez Dúbravku do Monte Karlovej Vsi a späť. Sadneš si ma do kočíka a tisíckrát vyklopíš, lebo to je tá najväčšia sranda. Naučím ťa konečne vypľúvať višne kôstku, lebo ti tam naozaj narastie strom. A potom už ti môžem konečne ukázať v čom som naozaj dobrá, čerešňová brigáda ma naučila, čo je život a ako pľuť čo najďalej...
Pripomenieš mi, že 11.september 2003 bol ten najzázrakovejší deň...Po celodennom maratóne sa zázrak naozaj stal a už sa neodstal...
!!!!!!!!!!!
Ale náš príbeh nám prerušili, nasilu nás z neho vytrhli a ... tak tu teraz sedím, trasú sa mi ruky a mám dieru v bruchu... a v hlave tupé húúúú a snažím sa prestať myslieť, zbaviť sa toho, zabudnúť...
Šli sme za babkou, dlho nás nevidela. Tešila sa, že nás vidí a krpec bol ´vo forme´. V uzavretom dvore s pieskoviskom na zbláznenie sa nemôže nič stať. Stredom beží chodník, samá tráva plná EE od psíkov, betónové ihrisko....proste pohoda. Jediný stres je múrik, z ktorého je super adrenalínové skákanie. Lukáško sa rozbeho hore po chodníku smerom k piesku a my s babkou si kráčame v závese.
A v tom sa to stalo. Spoza rohu domu, 1 METER od môjho bežiaceho syna, vyrútil sa jeep s rakúskou značkou nehoráznou rýchlosťou....Držím si dieťa, trasiem sa a necítim nič. Trasiem sa, držím ho a pália ma oči, srdce, všetko...Autá do dvora po chodníčku NIKDY nejazdili a nejazdia!
Pustím nechápajúceho krpca a utekám za jeepom. Stojí pri ňom dvadsaťkilová dvadsiatnička v koženej takmersukni, fajčí marborku a chystá sa použiť mobil. Kričím na ňu ako zmyslov zbavená, stále sa trasiem a plačem a bezmocne tam pobehujem a neviem ako jej mám ublížiť, lebo to som tak veľmi chcela...Povedala, že si zabudla pas a že nešla až tak strašne rýchlo...
Sedím tu a čakám na žiačku, ktorú učím angličtinu, telo so mňou trasie, neviem sa sústrediť, snažím sa vymyslieť si pozornosťúplneabsorbujúce činnosti, píšem a všemožne sa snažím zbaviť sa toho obrazu v mojej hlave. Zbaviť sa toho keby, zbaviť sa toho jedného metra...Už som nechcela viac fajčiť, celkom to šlo, otváram tajnú skrýšu, viem, nevyfúknem to zo seba, neviem si pomôcť...
Tak len chcem vedieť, ako sa mám zbaviť jedného najhoršieho metra v mojej hlave a tupého húúúú, ktoré mohlo zhasnúť svetlo, svetlo môjho života navždy...
Idem na tú cigu, čert to vezmi...
Dakujem za vypočutie....
Krpcovi nič ´nepoviem´ a po angline budeme pokračovať v našom príbehu...Určite budeme...
