Tu sa však začína naozaj zvláštna história mojich strát a nálezov. Prvý mobil sa mi vrátil hneď v ten večer, keď som ho stratil vo vlaku. Zavolal som na svoje číslo a zdvihol mi ho jeden pán z Lipian. Hneď som si po neho odskočil. Vôbec nič za to nechcel a povedal, že je to úplne normálne.
Môj druhý mobil som znovu stratil vo vlaku. Pravdepodobne mi vypadol z bundy. Šiel som na dispečing a tam zavolali sprievodcovi, ktorý mal v ten deň službu. Ešte šťastie, že som približne vedel, v ktorom vozni a na akom mieste som sedel. Namôjveru, aj ten sa našiel a bol mi doručený na stanicu v SB.
Tretíkrát som stratil mobil v parížskom metre. Dobre čítate. Na to som prišiel až neskoro večer, keď moja žena pozrela na mňa a môj zúfalý x-tý pokus nájsť už niečo nenávratne stratené. Ostávalo nám jediné - znovu zavolať a dúfať. To však môže už len totálny optimista. Čo ak ho ukradol vreckár? O parížskom metre sa hovoria historky. Tak sme zavolali. Ostali sme v šoku, keď sa na druhej strane ozvalo ženské: „Oui?“ Lámanou angličtinou sme sa dohodli, že sa na druhý deň stretneme na tej a tej zastávke metra o 11:30, pretože dotyčná pani má vtedy v práci pauzu na obed. Vôbec sme nedúfali, že by niekto ten mobil vrátil. Stalo sa. Kúpil som jej aspoň kávu a čokoládu. Nechcela to ani vziať. Vraj je to normálne. Nakoniec sme ju presvedčili.
Ak si myslíte, že je to všetko, mýlite sa. Pred tromi týždňami som letel z Prahy a zabudol som si v hotelovej izbe mp3 prehrávač. Vlastne som ani nevedel, či som si ho tam zabudol. Tak som zavolal na recepciu. Do 15 minút mi volali späť, že sa našiel a dohodneme sa na tom, ako mi ho dopravia. To som už žasol. Mohli si ho nechať, resp. sa ani neohlásiť. Bol to hotel Marriott. Tak sme sa dohodli, že ak opäť poletím niekam cez Prahu, tak si po neho skočím. A naozaj sa aj stalo.
Minule som šiel vlakom zo SNV do SB a mobil som tentokrát našiel. Bol vybitý, nedalo sa s ním nikam dovolať. Na straty a nálezy sa mi ho nechcelo odovzdať, pretože by asi skončil na dražbe nájdených vecí. Tak som porozmýšľal a pozrel si sim kartu. Pomyslel som si „to by aj šlo“ a šiel som do T-comu, ktorému karta patrila. Musia mať predsa údaje o majiteľovi. Tak som ho tam ráno zaniesol. Neviem, ako to už ďalej dopadlo. Len obslužná pracovníčka mi povedala, že vraj „klobúk dole“, že niekto ešte donesie stratenú vec a ja na to, že aj mne sa to už stalo.
Ten pocit však stál za to. Z toho mi vyplýva len jedno, že ľudia ešte nie sú takí zlí. Máme v sebe ešte kus dobra. Každý z nás už určite niečo stratil. Niečo srdcu blízke, nejakú potrebnú vec pre prácu a pod. Lepší pocit je určite, ak tú vec sa pokúsite vrátiť a ešte lepší, ak sa majiteľ aj nájde. Takých roztržitých, ako ja, sú stovky. To sú tie pozitívne veci. Nevravím, stali sa mi aj nepríjemné veci. Okradnutie v Španielsku, ľudia, ktorí klamú priamo do očí atď. Je však nádej, že nie sme až takí zatratení, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.
