Vitajte pri ďalšom vydaní „Môjho roka vo fotografiách“. Keďže sme v období, ktoré sa len tak hemží tradíciami, aj tento blog ich dodržiava hneď niekoľko. Aj tento rok jeho anglickú verziu prihlásim do projektu fotografa Jima Goldsteina, ktorý každoročne sumarizuje koncoročný výber stoviek fotografov.
Druhou tradíciou je, že opäť nedodržím pokyn na výber najlepších 5 alebo 10 fotiek, ale namiesto toho urobím rekapituláciu po jednotlivých mesiacoch. Ak sa niekto vyberie na produktívnejší výlet, ktorý mu z uvedeného počtu vyplní podstatnú časť, hovorí len veľmi málo o úspešnosti uplynulého roku.
Ďalším tradičným konštatovaním je, že uplynulý rok bol náročný a hektický. A žiaľ, tento rok musím povedať, že to nebola príjemná skúsenosť. Na otázku, čo som v našej firme robil prvé tri mesiace roka 2019 dodnes neviem s istotou odpovedať. Všetko sa to zlialo do jedného guláša neustále sa opakujúcich činností a dni sa na seba podobali ako vajce vajcu. Podobná hektickosť sa potom preniesla aj na ostatné mesiace roka a čas málokedy vystal na niečo iné ako na prácu.
Poslednou tradíciou je, že v tomto období bývam mrzutý zo skúseností, ktoré som uplynulý rok ako fotograf zažil. Hoci som fotil v priemere každý 5. kalendárny deň a odkrútil si aj pár nových vecí z úplne iného súdka, moje pocity zo "stavu vecí" sú oveľa horšie ako pred rokom.
Hneď v januári musím použiť frázu „na tomto mieste mala byť“. Už dlhšie som mal v pláne navštíviť Banskú Štiavnicu prikrytú čerstvým snehom. A parádna snehová prikrývka sa skutočne objavila v polovici januára. Ako to už býva, keďže várka snehu napadla v závere týždňa a cez víkend sa núkala ideálna príležitosť na fotenie, zimnú nádheru v Štiavnici som si pozrel počas celodennej sobotnej práce v kancelárii iba cez webkameru.
Vo februári sme v rámci nového formátu tenisového Davis Cupu privítali tím Kanady. Ústrednými postavami hostí v kvalifikačnom dueli o postup na záverečný novembrový turnaj osemnástich tímov v Madride, boli Denis Shapovalov a Felix Auger-Aliassime. Zápasy boli tesné a mimoriadne dramatická bola najmä štvorhra. Mojou najobľúbenejšou fotkou z podujatia je zdanlivo obyčajná herná fotka najlepšieho hráča z Petržalky do 30 rokov Martina Kližana. Ak si dáte na čas, odfotiť loptičku priamo na výplete nie je až také náročné. Mať k tomu hlavu čiarového rozhodcu v hlave rakety - to už chce veľkú dávku náhody. Ako by povedal internetový fenomén posledných rokov Bob Ross (zosnulý maliar, ktorý učil maľovať v 80. a 90. rokoch na americkej stanici PBS) - „šťastná nehoda“.
Na konci mesiaca som zavítal na krátku návštevu svojich priateľov v Trnave a po nej som sa na chvíľu vydal do večerného mesta. Po urobení dvoch fotiek som sa zbalil a pomaly sa vydal späť k autu. Ako som prechádzal popri ulici Mikuláša Schneidera Trnavského som si všimol, ako spoza „Hrubého kostola“ vychádza veľký Mesiac. Napriek tomu, že modrá „hodinka“ už uplynula a obloha bola tmavá, som opäť vybalil výbavu a urobil fotku. Až neskôr som sa dozvedel, že išlo o tzv. „Super Snežný Mesiac“. Zvláštne. Vyzeral ako akýkoľvek iný Mesiac v splne. Táto fotka bude zároveň slúžiť ako náhrada za Marcovú fotku, keďže okrem pracovných povinností a fotení som nemal vôbec čas na nič iné.
V apríli sa v Národnom tenisovom centre hral zápas o udržanie sa v 2. svetovej skupine Pohára federácie medzi Slovenskom a Brazíliou. Zároveň išlo o avizovaný posledný reprezentačný štart Dominiky Cibulkovej. Dva zápasy, v ktorých nastúpila, sa neskôr ukázali ako jedny z posledných v jej športovej kariére. Posledný zápas odohrala nasledujúci mesiac na Roland Garros. Na jeseň potom ohlásila koniec kariéry, o pár týždňov neskôr prišla aj správa o očakávanom prírastku do rodiny.
Vždy sa okrem štandardných športových fotiek snažím urobiť aj netradičné fotky z inej perspektívy. Zvyčajne je na to potrebné skrčiť sa kdesi do tmavého kúta a čakať tam dlhé minúty. Líderka brazílskeho tímu Beatriz Haddad Maia sa možno pýtala hamletovskú otázku „byť, či nebyť“.
Počas apríla som strávil veľa času aj na jednom dlhodobom projekte. Keďže jeho dokončenie bude trvať ešte zopár rokov, nebudem momentálne prezrádzať, čo je jeho náplňou. Koniec apríla sa u mňa niesol aj v znamení jednej malej radostnej udalosti. Po šiestich rokoch (presnejšie po 2032 dňoch) som bol oslobodený spod nadvlády zubného strojčeka. Keďže procedúra trvala celý deň, voľný čas som využil návštevou Beckova. Len keby tie oblaky a svetlo trochu viac poslúchali...
Koncom mája som po troch rokoch „obchodne“ zavítal do Prahy. Mimo oficiálneho programu som sa snažil tráviť čo najviac času v meste. Žiaľ, pre skupinu približne dvadsiatich ľudí sa nenašiel hotel, ktorý by bol bližšie ako 40 minút chôdze od historického centra. Podľa niektorých štatistík počet domácich a zahraničných turistov, ktorí navštívia aspoň na jeden deň Prahu, atakuje hranicu 8 miliónov. Úplné šialenstvo. Do kategórie šialených štatistík si dovolím zaradiť aj počet krokov, ktoré nameral môj smartfón počas druhého dňa pobytu. Od *veľmi* skorého rána do neskorého včera som prešiel 29600 krokov.
Určite poznáte tieto typické hlášky: „Ten kábel určite nie je pod prúdom...“, „Ten medveď je predsa na ľudí zvyknutý...“ alebo „Na túto električenku chodím už šesť rokov a nikto ma doteraz nechytil.“ Ja som si zasa povedal: „V júni bude trochu pokoj, napíšem blog o potulkách po Prahe.“ Dopadlo to tak, že doteraz nie je dopísaný. Podelím sa preto aspoň s dvomi fotkami.
Prvý večer som využil dlhé otváracie hodiny Pražského hradu a po západe slnka som sa pomotal popri Katedrále Svatého Víta a Zlatej uličke. Večer sa po hrade pohybuje minimum ľudí a človek môže vidieť pamiatky v inom svetle.
Na druhý deň som mal trochu šťastia. Na tento výlet som si stanovil cieľ odfotiť schodisko v Dome Černé Madony v Starom meste. Samozrejme, po tom, čo sme opustili konferenciu, sme sa ocitli v obrovskej zápche, ktorá trvala dobrú hodinu a pol. Keď to skombinujete s nie práve ideálnou polohou hotela, šance na splnenie plánu boli nulové. Do Starého mesta sme sa dostali dávno po otváracích hodinách. Po večeri mi to nedalo napriek tomu som sa vydal k Domu Černé Madony. Na moje prekvapenie boli dvere otvorené - v budove, ktorá je zároveň múzeom českého kubizmu prebiehalo nejaké večerné podujatie. Potešil som sa, v malom priestore zaujal priam akrobatickú pozíciu a urobil fotku.
V júni prichádza tradičná búrková sezóna, hoci tohto roku to v našej lokalite až také pestré nebolo. Počas voľných večerov som sa snažil využiť možnosti na zachytenie pekných letných scenérií. Jednu takú som našiel v našom chotári. Hoci som na tomto mieste bol už veľa krát, vysoká tráva, miznúca cesta a žlto-zelené obilie túto lokalitu ukázali v úplne inom svetle.
V júli vo mne dozrelo rozhodnutie a po siedmich rokoch som „upgradoval“ svoj hlavný fotoaparát. A od vtedy hromžím. Plne sa totiž potvrdila stará známa pravda - kto raz má lepšie, na horšie si je ťažko zvykať. Je síce pekné mať krásne 30 megapixelové súbory, ale čo z toho, keď autofokus, odozva a celková rýchlosť nie sú na takej úrovni, ako profesionálne telo predstavené pred desiatimi rokmi...
Ako testovaciu pôdu som si vybral dva súťažné dni v rámci letných parkúrových pretekov X-Bionic Summer Tour v Šamoríne. Prvý deň to bola čistá katastrofa. Po následnom fidlikovaní s rôznymi nastaveniami to na druhý pokus bolo už lepšie. Jednou z mojich najobľúbenejších fotiek je táto. Vznikla po skončení prvých záprahových závodov kategórie CAI2*H4 na Slovensku.
Na konci júla a augusta som sa zúčastnil dvoch zápasov Európskej Ligy 2019/2020 v Dunajskej Strede a Bratislave, ktoré tieto tímy odohrali proti súperom z Grécka. Pracovať pre zahraničnú agentúru bola nová, no trochu stresujúca skúsenosť. Prvým dôvodom je samozrejme tlak na čo najskoršie dodanie materiálu. Na dôsledné vyberanie, orezávanie a editáciu fotiek nie je takmer žiaden čas. Druhým dôvodom je samotná podstata futbalu a jeho fotenie. Keďže sa odohráva na obrovskej ploche, po ktorej behá 22 samostatne zmýšľajúcich jedincov, nie je možné zachytiť každý jeden zaujímavý moment. Pokiaľ tím strelí gól a hráč sa rozbehne do opačného rodu a otočí chrbtom k vám, peknú fotku neurobíte. No a keďže mojou úlohou bolo fotiť gréckych hráčov, ktorých prvoradou úlohou na ihrisku súpera je vychádzať zo zabezpečenej obrany, splniť stanovenú kvótu „30 alebo 40 pekných fotiek“ môže byť celkom náročné.
Veľký rozruch spôsobil najmä zápas Slovana Bratislava s PAOK-om Solún. Hoci hostia disponovali omnoho silnejším a drahším kádrom, Slovanu sa v závere domáceho zápasu nečakane podarilo skórovať a prekvapiť domáce aj zahraničné médiá.
Najväčší rozruch samozrejme spôsobila slečna, ktorá počas druhého polčasu vbehla na trávnik. Keďže som bol na „gréckej strane“, podarilo sa mi jej beh a následné zadržanie odfotiť. Moja fotka sa následne objavila aj na niektorých domácich portáloch, ktoré s previnilou urobili rozhovory. To, či jej takáto sláva stála za niekoľko dní strávených vo väzbe, vie posúdiť iba ona sama.
September sa opäť niesol v znamení pracovnej vyťaženosti. V zápale práce a fotenia sa však naskytla u nás málo vídaná príležitosť urobiť fotku, ktorú som dlhú dobu závidel všetkým návštevníkom púští. Doteraz v mojej osobnej zbierke chýbala akákoľvek fotka popraskaného uschnutého blata alebo piesku. Po obrovskej prietrži mračien, ktorá sa prihnala v jednu septembrovú noc, zatopilo časť poľa medzi našou a susednou dedinou. Stačilo teda počkať, kým potopa vyschne a mohol som začať experimentovať. Zvuk, ktorý vydávalo uschnuté blato, bol fantastický. Chrumkalo to ako dobrá čokoláda. Na tretí pokus to vyšlo. Bol bezoblačný večer, Slnko kleslo pod horizont a vytvorilo nádhernú fialovú žiaru, ktorá sa na pár minút odrazila aj od uschnutého blata.
Opäť sa budem opakovať, ale október bol tiež pracovne nesmierne hektický. No napriek všetkej tej práci som si našiel pár chvíľ aj na osobné fotenia. V jeden sobotný večer som opäť zavítal do Trnavy. Celý deň pršalo a dúfal som, že večer budú cesty v okolí Katedrály Svätého Mikuláša mokré a trblietavé. Samozrejme, všetko uschlo ešte predtým, ako som do Trnavy dorazil. Fotka sa aj napriek tomu celkom podarila.
O dva týždne neskôr som využil voľný deň medzi dvoma foteniami a vybral sa preskúmať jesenné farby do Banskej Štiavnice. Počas dopoludnia vyšla predpoveď počasia na 100 percent. Bolo škaredo, nevľúdne a objavili sa aj nejaké kvapky. Tento čas som využil na hľadanie nových miest na fotenie pre prípad, že vyjde aj predpoveď na popoludnie a počasie sa umúdri. Našiel som cestičku nad mestom a na nej tento pekný výhľad. A hneď, ako sa počasie začalo lepšiť, som sa tam vyštveral opäť. Pohľad, ktorý sa mi naskytol, stál za to.
Na začiatku novembra som fotil poblíž Bojníc, ktoré som naposledy navštívil v roku 2008. Keďže sa nejednalo o celodenné fotenie, po práci som sa k nášmu hádam najkrajšiemu zámku vydal. Naplánoval som si fotenia na modrú „hodinku“ a čakal, kým sa svetlá v okolí zámku zapnú. A čakal, a čakal... Keď som sa konečne dočkal osvetleného zámku, zistil som, že veľa toho nepofotím. Osvetlenie zámku je jedným slovom hrozné. Na chodníkoch v okolí zámku je taká tma, že kompozíciu som poriadne nevidel ani cez hľadáčik, ani cez displej. Najdlhšia expozícia, ktorú bolo potrebné na zachytenie zámockých svetiel, trvala viac ako 4 minúty. S novo nadobudnutými poznatkami sa tam musím vrátiť a vylepšiť ju. Hádam to bude skôr, ako v roku 2030...
Ako som začal, tak aj skončím. Je to pekná symetria. V januári som nemal na nič čas a rovnako tomu bolo aj v decembri. Takže úvod aj záver tohto šialeného roku bol bez fotky.
Majte krásny, úspešný a hlavne lepší rok 2020!
