Nemocničné blues

Po pár dňoch by sa za mňa nehanbil žiaden narkoman. Cez moje ruky by sa dali pokojne cediť slíže. Ale to už predbieham. Nedá mi totiž nespomenúť to najdôležitejšie – to, kvôli čomu som si 5 dní krivila chrbticu na rozheganej „in-line“ posteli, to, kvôli čomu som svoj žalúdok trápila nízkorozpočtovou stravou a kvôli čomu sa teraz ládujem haldou medikamentov – a síce – operáciu.
V zmysle motta : „najprv kvalitne vystresovať“ som do tejto po dezinfekčných prostriedkoch páchnucej budovy vstúpila už v nedeľu poobede. Čepeľ skalpela sa do mňa mala zaboriť na druhý deň ráno – t.j. pondelok 8:00 a.m. Takže som mala dostatok času na dokonalé vyburcovanie nervovo-stresovej sústavy. „Apartmán“ som zdieľala s istou pani doktorkou, ktorá si to tentoraz prišla skúsiť ako pacient. S trochou nadsázky by som to pokojne mohla nazvať vzdelávacím pobytom. Každá jej vyslovená veta pre mňa znamenala novú medicínsku informáciu a každou minútou som bola bližšie k tomu, aby sa zo mňa stal hypochonder.

Nastal deň D. Ešte po svojich som vstúpila do dverí s nápisom „Operačné sály“. Srdce v krku, slzy v oku. Pokusy na útek boli razom zmarené dôvtipne riešeným zeleným odevom, ktorý mi odhaľoval nielen chrbát, ale aj zadok. V momente, keď mi do ruky opäť pichli čosi kvapkajúce mi bolo jasné, že niet cesty späť.

Ani neviem ako, zrazu som bola na izbe. Prvý pohľad smeroval na moju obväzmi „vystajlovanú„ nohu. Bolesti som nemala, takže som sa cítila ako pravý nefalšovaný hrdina. To však len do chvíle, kým tieto úžasné pocity zášklbov, štípania, pálenia a pod. nenastali. V tom okamihu pre mňa mobil a MP3 prehrávač stratili svoje čaro. Nič sa nevyrovnalo môjmu milovanému zvončeku na sestričku. Hmm, zvláštne nazývať cudziu ženu sestrou. Obzvlášť, ak je človek jedináčik. Aj napriek jej neochotnému výrazu tváre to bol počas uplynulých 5 dní môj najobľúbenejší človek. Dával mi lieky :) Vtedy som sa vznášala v siedmom nebi. Nevnímala som prievan, ktorý nám pravidelne dvíhal závesy, nevnímala som gúľanie očami personálu, keď si nejaký nešťastník dovolil zapýtať misu... Mala som všetko a všetkých na háku. Hlavne, že moje centrum bolesti bolo dostatočne ochromené. No keď stav tejto krátkodobej blaženosti pominul, znovu som sa ocitla v nie príliš lichotivej realite. V záujme ochrániť svoj chabý organizmus pred nepriaznivými vplyvmi prostredia, uprosila som pána v bielom plášti, aby moja prepúšťacia správa niesla už piatkový dátum.

Doma je predsalen doma. Čo natom, že hneď v druhý deň môjho comebacku do domáceho kresla som bola nútená privolať bieločervené auto s majákom, pretože ortuť teplomera sa nekompromisne šplhala k najvyšším cifrám... Čo natom, že od bolesti som vytiahla vysoké C. Hlavne, že som bola v teple domova.
Teraz si už pokojne (ne) pohodlne sedím vo svojej izbe, za svojim stolom z čerešňového dreva, obložená všetkým možným aj nemožným... Fľašou minerálky, keksami, papierovými vreckovkami, knižkou Sudoku, krabičkou liekov proti bolesti... Vykrútená ako paragraf, pretože tú nešťastnú labku musím mať vyloženú na ďalšej stoličke. Stráž nadomnou držia dve drevené krásavice opreté o stenu, ktoré by som od samej lásky najradšej spálila. Som nevďačná, viem... Ony ma nosia a ja by som nimi chcela kúriť v krbe. Ale snáď ma príliš dlho nosiť nebudú. Snáď sa moja kosť rýchlo spriatelí s nečakaným hosťom – „p.Titánom“ a budú si spolu v pokoji a blahu nažívať, až kým ich smrť nerozdelí...