Kufor sa mi zbaliť podarilo. Dokonca, aj na letisko sme sa dostali bez problémov. Síce trošíčku rozospato (odlet naplánovali na 3:00 a.m.), ale veselo.
Už okolo jednej podupkávame na letisku, pijeme minerálku, vyzdvihneme si voucher, odovzdáme batožinu a trkotáme o nezmysloch. Veľa smiechu.
Asi o hodinku už sedíme v odletovej hale. Pretieram si oči. Už nepijem minerálku, pretože do tejto zóny sa s vlastnými nápojmi nesmie a mne sa nechce vyhodiť 70 korún za pollitrovú fľašku.
Na tabuli s odletmi sa zrazu zjaví informácia o hodinovom meškaní nášho letu. Príliš to nepoteší, ale čo už? Ospalá začínam byť o čosi viac, ale dookola sedí veľa ľudí, tak ich po očku pozorujem.
O hodinu sa informácia zopakuje.
To už si opieram hlavu trochu nervóznejšie. Dívam sa okolo seba, ľudia s taškami, ľudia s deťmi, pár bábätiek. Niektoré nespia. Revú.
O hodinu sa informácia zopakuje.
Odniekiaľ z reproduktora sa ozve hlas, že cestujúci letu ... sa majú dostaviť k informačnému pultu. Vstávam. Cítim sa trochu dolámaná, ale inak som v pohode.
Pri pulte sa nejaký pán (zástupca?, hovorca?) leteckej spoločnosti snaží zo seba vydolovať nejaké neurčité informácie, ktoré znejú dosť nepresvedčivo. Ľudia reagujú podráždene. Otázky, že kedy sa poletí, ostali bez odpovede. Umlčali nás bagetou.
V bare odletovej haly vymieňam dva čudné lístky, čo nám pribalili, za fľašky s vodou. Neperlivá, chladená. Mimo chladničky nápoje nedržia. Ok, prežijem to.
Pomaly si odpíjam a obzerám sa okolo. Deti. Niektoré sa naháňajú okolo stolov, niektoré zaspali na lavičkách alebo v náručiach. Niektoré sa nedarí utíšiť. Trochu poľutujem unavených rodičov.
V hlave mám zrazu obrázky utečeneckých táborov a z filmu Terminál. V duchu ma to pobaví.
Čakanie. Brieždenie. Deň.
Po šiestich hodinách sme dostali ďalšie čudné lístky. Označené sú hodnotou 200 Sk. Oznámili nám, že ich môžeme použiť v reštaurácii Panoráma. Teplé jedlo. Ideme na to.
V reštaurácii zastal čas. Doslova. Asi niekde v roku 84.
Poloprázdny priestor, málo ľudí. Nemusíme hľadať miesto, sadáme si k stolu blízko pri bare a čakáme na čašníka. Čakáme. Asi desať minút. A to celú dobu stál iba tri metre od nás. Ok, pohoda, času máme doooosť. Po jedálne lístky som radšej išla sama k barovému pultu.
Keď si nás konečne všimol a vzal nás na milosť, zamávali sme mu pred očami tými čudnými lístkami a vybalili sme naňho, že čo si dáme. Prvá chyba. Trochu slizký chlapík v roli čašníka veľmi rýchlo zmaril naše sny o palacinkách s ovocím a uviedol veci na pravú mieru. Na lístkoch je síce hodnota 200 Sk, ale lístok vlastne platí len na jedno vopred pripravené menu. Ok, pohoda, bude soté v placke. Tak sme si vybrali aspoň nápoje.
Tie sme dostali na stôl po ďalších 15 minútach čakania. (Náš čašník totiž musel neodkladne vysvetliť svojej kolegyni, ako správne ukladať príbory.)
Janka dostala pohár, na ktorom bol prilepený zaschnutý rezanec. Ok, pohoda, stane sa.
Volá časníka späť a chce poprosiť o čistý. Čašník sa blíži k stolu veľmi žoviálnym oblúkom (akože, čo ma otravujete?!). Keď zbadá v čom je problém, síce potichu, ale dosť zreteľne a zrozumiteľne zo seba vypustí: "do p***!"
No, tak tu som si už povedala, že UFF!
Ani neviem, ako mám toto celé ukončiť. Bratislavské letisko a služby, čo sa v ňom poskytujú mi pripomínajú polomŕtveho brontosaura, ktrorý sa ešte silou-mocou škriabe na vrchol, ale je jasné, že na to nemá.
PS. Odleteli sme po sedemnástich hodinách. Ešteže dovolenkové dni stáli za to :)
