Na obzore prebiehala podvečerná dráma a ja som stála na vlhkom trávniku v modrých žabkách, zo zelenej hadice striekala voda, vzduch už bol chladnejší. Bolo mi dobre. Od susedov doliehali hlasy, vnímala som ich len ako plynúce zvuky, zvuky, čo neznamenajú pre mňa nič, len kulisu, rozmazané pozadie pre tento večer. Otočila som kohútikom, voda prestala tiecť a niektoré zvuky nabrali odrazu jasnejšie kontúry.
V sobotu prichádzam k našim domov celkom neohlásene. Otvorím dvere, v byte je ticho. Zo žartu zapískam, či sa niekto ohlási. Zo vzdialenej izby sa vynorí tatko, v očiach kombinácia prekvapenia a radosti: - A ty čo tu? Zámer prekvapiť sa teda podaril, v duchu sa usmievam nad tým, ako mi to vyšlo.-Ááále som si tak vymyslela. A mamča je kde?-No, asi vedľa.
Niekedy podvečer mávam pocit, že by som mala odtiaľto odísť. Preč z tohto domu, preč z tohto mesta, aspoň nachvíľu. Zájdem do kúpeľne, kde svieti len nahá žiarovka na kábli, nie, ešte sme to nestihli spraviť, odraz tej žiarovky v zrkadle a odraz mojej tváre. Civím na seba akoby som sa videla po prvýkrát, prehrabnem si vlasy a myslím na celkom iné miesta.
Neviem, odkiaľ sa ich tu tento rok toľko nabralo. Ale je ich veľa. Veľmi veľa. Možno ich láka žltá fasáda tohto domu, možno to teplé svetlo, ktovie... Každopádne, slimáky si na jednej strane nášho domu urobili horolezeckú stenu a tam zažívajú adrenalín.
Od rána to vyzeralo ako úvodné zábery z nejakého nezávislého filmu: velikánske listy lesklých tekvíc sa pohupovali v nárazoch vetra, len takých letmých, no predsa bolo cítiť chlad. Na vydláždenú cestu popri poli vytrvalo dopadali kvapky, presakovali do zeme a keď už toho bolo dosť, vytvorili veľké mláky a neúnavne do nich vpisovali väčšie aj menšie kruhy.
Povedala som, že niekedy nemá zmysel plánovať, že niekto to aj tak celé vymyslí inak, že sa niečo prihodí alebo len zvrtne v nečakaný moment a že vynaliezavosť je veľmi užitočná vlastnosť. Alebo možno stačí iba trpezlivosť.
Sedím na terase, žmúrim oči do slnka a odrazu mi to zavoňalo. Niečo, čo už niekedy bolo. V inom čase a na celkom inom mieste, ale neklamne a veľmi podobne. Voňalo to, ako zažité letá vo mne.
Kúpili si šteniatko. Maličké, milučké, rozkošné, okaté a ...štyridsaťtisícové. Naozaj neviem, čo to bolo za rasu, asi nejaký ten mojsejteriér, kabelkový naháč či chocholáč, skrátka niečo, čo sa na psa podobá len po praprapradedovi, aj to z piateho kolena. (Vopred sa ospravedlňujem všetkým útlocitným psíčkarom)
Štrikovali sme si to s Maťom kolmými ulicami Manhattanu, v nohách veľa kilometrov, krčné stavce vykrútené o 180 stupňov od neustáleho zízania na veľmi veľa poschodové ozruty, foťáky v pohotovosti. Samozrejme, že nás to zmohlo! A tak si Maťo vymyslel, že si ide kúpiť tenisky. Ja som baba, nemusel ma prehovárať dlho (teraz mi napadá, že ma asi neprehováral vôbec!!!) a z rozpálenej ulice sme ladne vkĺzli do rozprávkovo klimatizovaného obchodu priamo na 5th Avenue.
6.30 Plachosť tohto rána, čo znenazdajky prikvitlo a ja nevydržím dlho ležať v perinách a bežím mu v ústrety. Vravíš mi dievčatko a ja oduševnene otváram dokorán okná. Na stole chlieb a maslo s bylinkami, koláčiky z ovsených vločiek, čo som piekla včera a ešte dnes ráno voňala od nich celá kuchyňa. Varím zelený čaj a vravím si, že by sa sem dnes hodila vôňa kávy, ktorú nikdy nepijem.
Sedím natiahnutá v kresle, prikladám si na brucho fľašu s teplou vodou, nech aspoň trochu povolia tie tupé kŕče. Hompáľam nohami a myslím na Veroniku, ktorá je teraz v Bruseli. Pred mesiacom sme sedeli spolu vo vlaku a ona rozprávala strašne smiešnu príhodu so svojou čierno-čiernou kamarátkou z Afriky.
Pomaličky sa posúvam v dave. K východu. Nedeľná omša skončila, všade naokolo veľa detí, kočíkov, dospeláckych rúk, čo objímajú detské prstíky. Len nestratiť to svoje.
Niekedy si myslím, že už aj malé dieťa si môže celkom slušne skomplikovať život. Svet je jedna veľká záhada, ktorú treba začať lúštiť už veľmi skoro. Ako malá som sa vôbec nepozastavovala nad existenciálnymi otázkami, že či bolo skôr vajce alebo sliepka alebo prečo sa zem točí a či vôbec. To nie. Mňa trápili oveľa závažnejšie problémy. Tu je moja osobná topfájv najväčších záhad detstva.
Takýto obrázok asi tri týždne dozadu: Už chvíľu len tak kráčam staromestskými uličkami. Mám sa stretnúť s Katkou, ale ešte je čas. Nazerala by som do výkladov, no všade na okolí sú len kaviarne a mne príde trochu trápne čumieť ľuďom na dno šálok.
Sedím v jasne červenom autobuse a premýšľam nad tým, ako si to asi celé vnímala ty. Čo cíti mama, keď má pred očami ubitú kôpku, ktorej tak veľmi chce, no nevie, nevie pomôcť. (Ja viem, že si chcela!)
Nuž, stalo sa. Spomínam si na to dosť hmlisto, bola som asi len štvorročný krpec.
Viem, že ma dnes večer budeš počúvať. Je tu monochromatické ticho a to sa hodí. Na stene pohľadnice ešte spoza oceánu, slepotlač pf ´03, motýle, obrázok sediacej Japonky bez tváre, na kolenách drží v dlaniach jablko.
S mamou telefonujem takmer každý druhý deň. Chcem počúvať nejaké veselé historky, čo sa prihodia v malom meste, bezvýznamnosti, čo sú pre niekoho zásadné, také tie klebietky, čo nikomu neubližujú, len pobavia.
Keď raz budem mať dieťa, budeme sa spolu chodiť dívať na obrázky. Nech vníma...farby, priestor, príbehy. Bienále ilustrácií mám jednoducho rada.
