Priznávam, bolo to dobrovoľne. Bez donucovacích prostriedkov. Stačilo trochu tvrdohlavosti, zvedavosti a možno na začiatku aj kvapka postpubertálneho vzdoru. Už vtedy som nevedomky začala presádzať samu seba. Zatiaľ sa zdá, že som to vykorenenie prežila.
Zo severu ma presadili na juh.
Z bezpečného pohodlia malomesta priamo do víru „veľkého sveta“. (Aj keď som už zažila aj oveľa väčší svet.)
Od najdlhšej rieky k najväčšej.
Z nie práve najvoňavejšieho mesta do ešte menej voňavého.
Z hôr na rovinu.
Z drobnohľadu do niekedy dosť smutnej anonymity.
To všetko pred viac ako 8 rokmi.
Postupne som si zvykla, že môj svet sa v niektorých veciach postavil na hlavu a ja som sa naučila chodiť po strope. A čo viac, začalo mi to pripadať zábavné, a dokonca prirodzené.
Vo vychodených koľajach to kĺže ľahšie, ale to by nebol život, aby zas niečo nevymyslel. A tak sme si kúpili dom. Fantázia! Z betónovej džungle rovno na dedinu.
(Hoci oči džungle nás stále sledujú.)
Problém je len v tom, že môj mikrosvet, ktorý som už pomaly dostávala pod kontrolu, zas vybehol z dráhy.
Asi chvíľu potrvá, kým sa zmierim s tým, že horizont je všade, kam pozriem, rovný, rovný, rovný...proste rovný. (I keď uznávam, že za džungľou sa trochu prihrbil.)
S tým, že s mojou telesnou hmotnosťou sa dosť ťažko bojuje s vetrom na otvorenom priestranstve.
Ale aj s tým, že ľudia sa tu bavia dvojjazyčne a ja z tej druhej reči nerozumiem ani mäkké „F“. A to nie som nijak zaujatá a celkom slušne ovládam dva svetové jazyky. Nepochodím.
S tým, že ak doma niečo ráno zabudnem, si môžem celkom slušne skomplikovať pár vecí, pretože cesta hore-dolu netrvá desať minút a ja som stále nedospela do levelu, že som pánom svojho času.
No napriek všetkému verím, že prezimujem a na jar začnem zapúšťať prvé korene.
Potom si postavím veterný mlyn.
