Sladkosť na jazyku a para stúpajúca z hrnčeka, myslím na také skorérána a občasné raňajky u starých rodičov. Tam, kde to má hrejivosť avrúcnosť až do špiku kosti.
"Poďte ku nám na raňajky!"
Príchodzo skorej omše a pozvanie, prijatie. Najútulnejšia kuchyňa, napoličkách kovové dózy, mosadzný mažiar, ikebana a švédsky koník a zrazuzavonia kakao, stará mama rozbíja vajíčka a krája paradajky a zelenúcibuľku. Starký otvorí zavárané feferónky, ponúka selfmade slaninku, že daj si, lebo Maťo si už objednal a neskôr nebude!
Žltýobrus, slamené podložky, hlinené hrnčeky, čo sú tu od nepamäti. Balíčekknäckebrotu, med, nožíky, čo robia v masle hlboké, krásne vrúbky.Podobajú sa vejárikom usmiatych vrások okolo očí starej mamy, keď už sisadne, vyloží si nohy na vedľajšiu stoličku, prežehná sa a odpije zkakaa.
Bavíme sa o obyčajnostiach, nič naliehavé, a predsaciteľné, potrebné pre iné nasýtenie. Niekedy mi stačí len počúvať,skúšať chápať, pozorovať, nechať tie slová, pocity skĺznuť na miesta,kde sa môžu zúročiť.
A potom starký vstáva od stola s tým, že barometer stúpa a trebaniekam vyraziť, využiť priaznivosť a skúsiť zaznamenať okamihy.Usmievam sa, viem, že bude naháňať fotogenickosť oblakov a keď sazadarí, príde nám ukázať obrázky.
"No, pozeraj, akie boli parádne!"
Hej, hej. Tak si vravím, že parádne rána!
