Napríklad, že niekde sedia ľudia v noci niekde pred chatou a na ohni pečú huby a zemiaky, možno im je trochu zima, možno sa boja divej zvery alebo aj nie.
V tv najprv dokument o pobreží Walesu a Škótska, potom o surikatách, ktorým dali smiešne mená, jedna samička s menom Mozart. Myslím pritom na step, na step niekde v Kazachstane, kde ľudia žijú z chovu dobytka a malých, vytrvalých koní, kde rozoznávajú jazyk, pohyby a znamenia stepi, že sú s ňou dokonale spätí a potom už nemajú nič.
Raz som ležala na pobreží, priamo na drobných kamienkoch, naťahovala som ruky a niekde som vtedy napísala, že to bolo najintímnejšie spojenie s litosférou.
Spojenia, cesty, smer...
O pár týždňov bude Paríž. Keď naň myslím, vidím ho čiernobielo. Keď myslím na Parížanky, predstavujem si dlhé štíhle nohy v tmavých pančuchách. Žiadne sukne, ani také krátke ako vymyslela Mary Quant, ani ešte kratšie. Len bosé nohy v pančuchách na drevených parketách vo veľmi dobrom stave.
Z Paríža kedysi chodilo veľa listov a pohľadníc od M. Na niektorých pohľadniciach bolo napísané veľa, na niektorých vôbec nič. Vôbec to nevadilo.
Dnes už pohľadnice nechodia, M. už nie je v Paríži a čaká druhé dieťa. Občas jej zavolám, alebo nečakane prídem na krátku návštevu, ona mi uvarí čaj a rozdelí sa so mnou o veterník.
Hej, niekedy podvečer mávam pocit, že by som mala odtiaľto odísť, ale dnes...nie. Lebo je dobre, keď niekto príde a povie: - som rád, že si doma!
