Ako tie letá, keď sme do večera behávali vonku a preliezali na druhú stranu medzerou popri kmeni obrovitánskeho bútľavého gaštana, ktorý tam už dnes nie je, lebo ho museli vyťať.
Tá medzera medzi gaštanovým kmeňom a garážou bola vlastne takými tajnými dvierkami, ktorými sa dalo nepozorovane zmiznúť z dvora a dostať sa na lúku a odtiaľ napríklad na ihrisko za školou.
Dalo sa tadiaľ prekĺznuť, keď som mala zafúľané tričko a hanbila som sa ísť okľukou cez ulicu, tadiaľ sme si krátili cestu, keď už bolo treba ísť večer domov. Presne tadiaľ preliezla aj sestra, keď si raz na ihrisku vo vysokej tráve parádne rozfaklila nohu nad kolenom. Dodnes tam má obrovitánsku jazvu, lebo jej to škaredo zašili. Videla som ju tadiaľ liezť s tou rozrezanou nohou, volala som na tatka a potom som namiesto nej strašne plakala, lebo som sa o ňu bála.
Ako tie letá, keď sme chodievali k tete Ilonke, ktorá už bola stará, oveľa staršia ako moja stará mama a mala obrovskú záhradu, kde rástlo všetko, no čo som si dokázala spomenúť. Košaté ovocné stromy, takmer ploty z ríbezľových a malinových kríkov, skleník plný paradajok a paprík, sladký hrášok a veľa, veľa jahôd. V záhrade bola stará plechová vaňa a nad ňou vodovodný kohútik, odkiaľ sa napájali hadice na polievanie. Okrem toho, bolo tam nesmierne veľa zákutí, z niektorých mi naskakovala husia koža. Nie od strachu. Z tajomna. Obydlia starých ľudí tak občas dýchajú. Celú túto plantáž zametal chvostom staroanglický ovčiarsky pes. Nebolo mu vôbec vidieť oči a volal sa Boby. Trochu sa mu to nehodilo.
Ako tie letá, keď naši chodievali pomáhať starým rodičomhrabať seno. My sme boli na pomoc ešte asi primalé a tak sme odbiehalik plytčine rieky, zbierali sme jahody a skákali do nahromadených kôpsuchej trávy. A jeden rok som z toho dostala alergiu. Vtedy som do tejnavoňanej kopy skákala naposledy.
Potom tie letá, keď bola horená koža na celom tele a pehy vyskočené na nose, ruky špinavé odtrávy a piesku, trochu spotené, trochu zalepené od cukríkov, čo nám zokna občas hádzala suseda. Spravodlivo sme si ich delili a keď nebolo dosť, otravne sme vykrikovali: "mamiiiiiii, zhoď nám niečo dobréééé!"
Ku večeru si prišla do záhradky posedieť na lehátko stará mama, niekedy tam čítala Rodinu, zašívala ponožky alebo vykôstkovávala marhule a broskyne a my sme dostávali tie najmäkšie a najsladšie, ktoré sa už nehodili na zaváranie. Polievali sme spolu krhlou jej záhony kvetov, bzučali tam chlpaté čmeliaky a do nosa udierala najsladšia vôňa dňa práve vo chvíli, keď slnko pomaly sadalo za Tlstú horu.
Aj teraz o chvíľu bude zapadať...vonia to tak.
