Sadla som si na drevenú záhradnú stoličku a nohy prehodila cez opierku na ruky. Vždy takto sedávam. Aj keď sme tam spolu s P., je šero alebo už aj tma, občas pijeme pivo, občas biele víno z pohárov na vysokej stopke, občas je medzi nami ticho, občas do tmy doznievajú rozhovory. A ja popri tom hompáľam nohami. A tak mi je dobre.
V poslednom čase sa rozprávame o cestách, na ktoré sa spolu chystáme, miestach, čo chceme zažiť a cítiť, o možnom nepohodlí, o spaní v aute, o potrebách zažiť niečo intenzívne. Predstava, ako stojím na horskom odpočívadle niekde v Slovinsku, len tak v tielku a teplákoch, je skoré ráno, možno šesť, umývam si zuby a ústa si vypláchnem minerálkou, tá predstava sa mi páči. Potom sedíme v otvorenom kufri auta, raňajkujeme čerstvé pečivo, syr, nakrájané paradajky, možno lacnú kávu z automatu. Snáď by sa v takej chvíli dalo hovoriť o poézii, ktorá má hĺbku aj na papieri, o myšlienkach iných, čo nás oslovia, ale mne stačí len žmúriť do slnka. Opäť hompáľam v tej chvíli nohami a je mi dobre.
Dnes som si v knižke ceruzkou podčiarkla vetu:
"Vzduch sa chveje ako celofán. Je to, ako keby polia boli pokryté priesvitným krytom, rozprestretým ponad celú krajinu, statická elektrina sa vybíja v skokoch lúčnych koníkov."
Bolo mi dobre.
A sú chvíle, keď pod tečúcou vodou umývam černice, maliny, čierne ríbezle aj tie červené, ktoré majú presne taký odtieň ako môj ostročervený lak na nechtoch, práve taký, ktorý sa hodí k horúcemu letu. K počasiu, keď stojím v záhrade medzi kríkmi a do misiek zbierame drobné bobuľky ovocia a slnko sa mocne opiera o pokožku na tele. Po ruke mi lezie drobný pavúk, chvíľu ho pozorujem a potom prstami bezcitne odstrelím doďaleka. Bez odporu, bez súcitu. Automaticky.
Odrazu si pri tom spomeniem na pár bezduchých ešte neoperených vtáčích mláďat, ktoré som tento rok videla ležať na trávniku. Možno ich zahrdúsila nejaká mačka alebo vypadli z hniezda pri silnom západnom vetre a že tie mŕtve telíčka vo mne nevyvolali hnus ani ľútosť, skôr patologický záujem o rozkladajúci sa organizmus. P. by povedal, že som morbídna. Možno. Niekedy. A možno je to len tá silná vnútorná potreba cítiť, že žijem. A tak si myslím, že to je dobre.
Alebo sa s deťmi vezieme v aute s otvorenou strechou a ony nahlas kričia: -máme kabriolet! Aj keď to žiadny kabriolet nie je.
Štvorročný D. sa teší a povie, že v škôlke zase dostal pusu a že už má lásku. V hlase má radosť a hrdosť a ja si v duchu vravím, to je milé, to je dobré!
Drobnosti, drobnosti... Takto je to dobre.
