Presnejšie, malé, vyziabnuté, škaredučké mača, ktorému trčali všetky rebrá. Bojazlivé a nedôverčivé čierne klbko, čo vyzeralo, ako keby niekde obhorelo. Prischlo mu meno Maťo.
Moja skoropolovička naozaj nemá rád mačky, ale na moje vééééľké počudovanie, Maťa, nejakým zázračným a doteraz nezisteným spôsobom, zobral na milosť. (Asi preto, že ho celú polhodinu naháňal po dome, keď, potvora, v nestráženej chvíli vbehol dnu.) Takže milý kocúrik si začal žiť ako prasa v žite. U susedov dostával mačacie konzervy a k našim dverám chodieval na výdatné dezerty. Asi dvakrát som si ráno pri odchode do práce našla pod nohami zdochnutú myš. Jasné, gesto vďaky. Že ďakujem pekne!
Z Maťka pomaly vyrástol Pán Kocúr. Vyfasoval na krk rolničku a komicky cililingal na každom kroku. Dosť ho to nebavilo. Rolnička vydržala asi dva týždne. Medzičasom sa Maťo celkom slušne zaguľatil. Po vytŕčajúcich rebrách ani stopy. Nik sa nečudoval, apetít mal za troch kocúrov.
A potom jedného rána suseda zistila, že Maťo nie je Maťo, ale Maťa. Ups, dooosť neskoro. Asi pred týždňom porodil. Mrňúsov zatiaľ starostlivo skrýva, tak zatiaľ len tipujeme, koľko ich vyrobil.
Trochu nás všetkých dostal, kocúrisko jeden!
