Začína snežiť. Nečujne, tichulinko, ale husto. Veľké chumáče sa mi lepia na mihalnice, do vlasov, nechávam umierať snehové vločky na kabáte.
Stále ešte ostáva pár minút.
Héééj, zrazu veľký obchod s časopismi predo mnou. Aký dobrý nápad! Aspoň nakuknem.
Vo vnútri je teplo, pri pulte iba jeden cudzokrajný zákazník. Rozpráva sa s predavačkou. Anglicko-nemecky-kadejako. Príde mi to milé, to nachádzanie spoločnej reči. Aj oni sú k sebe milí. Lúčia sa s úsmevom. Ja listujem stránkami časopisu, čo mi padol do oka.
Zrazu sa rozcilingá zvonček nad vstupnými dverami. Len tak periférne zazriem ošumelého, trošku sa motkajúceho chlapíka. Potichu si niečo šomre popod nos, ale nie je mu rozumieť. Nachvíľu zdvihnem zrak. Chlapík práve vyberá z regálu výtlačok, kde sa na obálke usmieva Zlatica P. Moderátorka.
To, čo nasleduje, mi nachvíľu vezme vietor z plachiet. Chlap pobozká obálku a takmer nežne ju vráti na miesto. Potom sa otočí k pultu a vypýta si zápalky. Zaplatí dve koruny a odchádza. Cestou ku dverám sa ešte raz dotkne prstami lakovanej obálky.
A na dverách opäť zacilingá zvonček.
