Malasom vtedy pocit, že ma nikto nedokáže dostatočne pochopiť.Ani ty. Fázy sebaľútosti, sebaobviňovania asebatríznenia striedal naliehavý hlad po blízkostiniekoho, kto by rozumel, komu by nebolo treba vysvetľovať...
A sakramentskyto celé bolelo. Až tam na dne. Nikto tomu nerozumel. Dokoncaani ja sama. Nechápala som odkiaľ prišla tá bolesť,čo rozožiera moju dušu po kúskoch.
Toľkonocí prerevaných potichúčky aj nahlas dovankúša. Takmer do krvi rozhryzené pery. Rána,kedy som obrovské kruhy pod očami maskovala make-upoma tvárila sa pred svetom, že som len zle spala.V priebehu pol roka odpochodovalo 10 kíl mojej hmotnosti.Nie, netrýznila som sa brutálnou hladovkou, ani som sinepchala prsty do krku, ale nebolo k tomu ďaleko.
Potomtie chvíle, keď som sa naozaj bála výjsť naulicu, len aby ma niekto náhodou neoslovil. Pýtať siniečo v obchode ma stálo neuveriteľnú námahu.Častokrát som z obyčajných potravínvychádzala so studeným potom stekajúcim pochrbte. Nenávidela som sa za to, považovala som sa zaslabocha. A to nahlodávalo moje mizernésebavedomie ešte viac.
Potrebovala som podporu, ale stránilasom sa ľudí. Očakávala som, že ma poľutujú,no ak mi náhodou niekto chrstol pravdu do očí,okamžite som sa bránila. Aj tak mi nik z vás nerozumie!
Odvšadiaľnaokolo som počúvala: - Čo, sakra, chceš? Veď si skončilaškolu, máš v ruke diplom a tisíc možností.
A presnetých tisíc možností ma desilo. Nevedela som sarozhodnúť. Nemala som silu do ničoho sa púšťať.Tisíc možností. Ja neviem nič. Nič poriadne. Tisícmožností.
Zväzovalomi to ruky, podkopávalo sebadôveru. Zlyhávala somsama pred sebou. A z môjho pohľadu aj predostatnými.
Tenprvý septembrový deň pred tromi rokmi bol už len takémalé doťuknutie všetkého. Možno je dobre, že si mavtedy nevidela, mami. Možno je dobre, že si to vlastne ani japoriadne nepamätám. Vraj som vtedy v nemocnicitárala strašné sprostosti. Spomínam si len, akosom sa ráno zhrozene dívala na svoje ruky od lakťov pozápästia čierne. Od podliatín. Od snahy zaviesťmi infúzku.
Vedľav obývačke sedí človek, ktorý v túnoc asi vôbec nespal. Človek, ktorého ránosestrička pustila do nemocničnej izby a ktorý potomsilno objímal moju 45 kilovú telesnú schránkua s plačom sa ma nástojčivo pýtal: - Všakmi neumrieš?
Človek,ktorý ma potom ešte dlho ťahal zo všetkých sračiek,v ktorých som sa ocitla. A robí to doteraz.
Vieš,mami, ešte ani dnes z toho nie som úplne vonku, ani dnessa nedokážem nad všetko povzniesť, aj dnes sú veci,pri ktorých mám pocit, že som opäť zlyhalaa musím začať úplne nanovo. Ale hľadámv sebe tú odvahu. Užmôžem začať znižovať dávky hormónu, ktorýmoje telo neprodukovalo. A duša sa hojí. A ja jejdoprajem ten čas. Sú ľudia, pre ktorých sa mi tooplatí.
