Chcem vedieť, čo sa deje doma, či už pohrabali lístie, čo napadalo na tatkov pyšný trávnik, ako to pokračuje s podkrovím, ako sa má Alžbetka, krpatá i tá, čo o chvíľu bude mamou.
Občas trkoceme dlho-predlho.
- Ozaj, počula si novinku?
- Akú? pýtam sa, lebo to znie veselo.
- Starký si kúpil notebook!
Odpadávam.
To, že mám dosť pokrokových starých rodičov, viem odjakživa. Bez fotoaparátu, a v posledných rokoch ani bez kamery, si starkého snáď nikto nevedel ani predstaviť.
Ale že sa v tomto úctyhodnom veku takto zmobilizuje, mi aj tak na chvíľu zobralo vietor z plachiet. Môj 76-ročný starký si zaobstaral notebook! Aj s prípojkou na net!
Viem, urobil to hlavne kvôli archivácii fotografií. Asi aby nemusel tatka alebo kohokoľvek otravovať s napaľovaním cédečiek a podobným čarovaním.
Častokrát dobehol aj za mnou, či mu nepomôžem s nejakým tým vygumovaním, prefarbením, odfarbením, zpriesvitnením a vždy mi poza chrbát iba neveriacky krútil hlavou, ako jednoducho sa to dá. Žiadne pracné retušovanie s anilínkami a tenučkým štetcom ako kedysi.
Ja som sa len potmehútsky usmievala, bola to moja tajná mágia a cítila som sa trochu na koni. (Naozaj len trochu!)
A teraz si ten čarovný stroj zaobstaral on sám a ja zosadám z koňa a obdivujem jeho odvahu pustiť sa neprebádanou cestou.
