Vedľa znamená susedný byt. Vezmem si kľúče a chystám ďalšiu neohlásenú prepadovú akciu.
Vedľa býva starký. Teraz už len sám. To od októbra. Od októbra, keď stará mama odišla navždy.
Ten byt mám rada so všetkými jeho vôňami, farbami, veľkou knižnicou, kozubom a čiernym rozladeným krídlom, na ktorom už dávno nikto nehráva. Byt, kde bolo vždy cítiť niečo viac ako iba tieto hmatateľné, viditeľné predmety. Byt, ktorý bol záchranným hniezdom pre celú rodinu, miestom, kde sa dalo bez strachu smútiť aj deliť o šťastie a kde dvere boli vždy dokorán otvorené. Bez okázalosti, no o to vrúcnejšie. MIesto, kde sa vždy viac rozdávalo, ako bralo a kde spolu žili dvaja ľudia, ktorí ostanú pre mňa dokonale fungujúcim prototypom vzájomného vzťahu. Bez ilúzie o tom, že každý deň je nedeľa.
Starký tu teraz ostal sám. Po takmer šesťdesiatich rokoch.
Otočím kľúčikom v zámke a hneď vo dverách mi do nosa vkĺzne mámivá čokoládová vôňa.
-A vy čo tu vystrájate? kričím veselo už z chodby a triumfálne mierim rovno do kuchyne, odkiaľ tiahnu tie sladké lákadlá. Padnú na zadok, keď ma tu uvidia, chechtám sa v duchu.
Triumf z vydareného prekvapenia sa ale nekoná. Pri pohľade na to, čo sa odohráva v kuchyni, padám na zadok ja. Starký sa zvŕta okolo nádherného čokoládovo-orieškového korpusu a boky natiera čokoládovým krémom tmavším ako noc. Navrch rovnomerne nasype nastrúhané orechy, stred ešte korunuje štyrmi polovicami vlašských jadierok a tramtadadááá - torta je na svete!
-Ideš práve včas! smeje sa mamča.
To, že starký nebol v kuchyni úplný antitalent, som vedela. Hoci drvivú časť toho, čo príde na tanier, mala vždy pod pákou stará mama, často sa priplietol v kuchyni na výpomoc a niektoré kulinárske kreácie zvládal bez problémov aj sám.
Potom boli vianoce a starký chcel mať všetko tak, ako to bývalo vždy. Tak sa pustil aj do pečenia. Oblátky. Medvedie labky. Jeho parketa. Veľké finále bol chlieb.
U nás na vianoce domáci chlieb jednoducho musí byť. Nie z domácej pekárničky, ktorá všetko spraví sama. Taký naozajstný, na ktorý si mamča ešte večer pripraví kvások, uvarí zemiaky a na druhý deň to potom celé dlho, dlho miesi, až kým v ceste nevznikajú krásne bublinky.
Presne taký piekol aj starký. A parádne sa podaril.
Potom bolo po vianociach a ja som už musela ísť. Ale s mamčou telefonujem často. Do telefónu mi vraví, ako starký od vianoc stále pečie chlieb, dokonca odniekiaľ vypátral recept na rožky a už skúšal aj tie.
A teraz stojím v tej tak trochu rozprávkovej kuchyni a dívam sa na upracované ruky ako natierajú čokoládový krém.
-Ale je to poriadna babračka, smeje sa starký a oči mu žiaria. -Väčšia ako s tým chlebom!
V duchu cítim obdiv. Áno, obdiv aj pred tou tortou, ktorá je už hotová. No väčší obdiv cítim k starkému ako k človeku, lebo on to nevzdal. Napriek bolesti hľadá zmysel. V maličkostiach. Aby mala z neho radosť. Stará mama. To on to tak sem-tam povie.
A ja viem, že sa oňho nemusím báť. On už našiel recept. Recept na najlepšiu tortu na svete - na život.
