Vôbec som netušila, čo tu robím ani prečo ma sem zavreli. Okrem toho som neležala na detskom oddelení. Na izbe som mnou boli ešte tri staršie dámy, ktoré vždy v noci strašne nahlas dýchali. Prečo deti takto trestajú?
Bola som neposedné a dosť neposlušné dieťa, ktoré bolo pripravené na hocijakú lotrovinu (aj keď s tými najčistejšími pohnútkami), len aby si skrátilo dlhú chvíľu. Párkrát som ušla z oddelenia a zašila som sa medzi deckami na chirurgii, ktorá bola rovno oproti. Naspäť ma vždy doviedla nejaká sestrička, čo robila večernú kontrolu. Ja som sa s pohľadom prosiaceho psíka vyhovorila, že som nevedela otvoriť dvere. No, neuverte to štvorročnému krpcovi s anjelským výrazom!
Jedného dňa sme mali na obed niečo, k čomu som radikálne odmietla čo i len privoňať. Nikdy som v jedle príliš nepreberala, ale ak si predstavíte tú "výdatnú a hlavne chutnú" nemocničnú stravu, viete o čom rozprávam. Skrátka, v ten deň som z obedného menu nezjedla ani sústo.
Lenže pocit vákua v žalúdku sa dostavil veľmi skoro. Večera ďaleko, takže situáciu bolo nutné riešiť. A tak som sa vybrala na obchôdzku. Kúsok od našej izby bola kuchynka, odkiaľ roznášali stravu a zhŕňali použitý riad. Zväčša tam vždy niekto bol, a mne napadlo, že si možno vyžobrem kúsok chleba alebo pri troche šťastia aj rožok. Pohľad šteniatka predsa zaberá. Nakukla som dnu. Maličká miestnosť s kuchynskou linkou bola prázdna. A na linke ležal tanier s dvoma párkami, z ktorých sa ešte parilo. Nie, nechýbala ani horčica, ani rožok. Čakali tam na mňa.
Ak niekto niekedy niečo zbaštil, tak som to bola práve v tej chvíli ja. Nepamätám si, že by som ešte niekedy jedla párky s takým veľkým pôžitkom. Spratala som to všetko, vylízala tanier od horčice a spokojná odkráčala do izby. Slastný pocit naplneného žalúdka! Myslím, že vtedy to bol asi jediný deň, keď som s poobedňajším spánkom nemala nijaký problém.
ps. A touto cestou sa konečne ospravedlňujem človeku, ktorého som pripravila o obed alebo olovrant. Dúfam, že mi to raz odpustí :)
