Lebo vtedy od rána pršalo, na oblohe sa mrvili oblaky jeden cez druhý a tie dni mali byť voľné a dovolenkové a ja som nevedela, čo si vlastne môžem dovoliť.
Aj tak sme nakoniec šli.
A ja som mala veľmi nevhodnú obuv, pretože mi deň predtým vypovedala službu jedna z mojich goretexových topánok a celý čas som sa cítila ako hlúpa česká turistka skackajúca po skalách v plátených keckách.
Na hrebeni zdrapy hmly, vlhkosť udierajúca do tváre tak ako nárazy toho vetra, čo nám robil spoločnosť, vlhkosť, ktorá tam zrazu tak patrí, ktorá sa mi začala páčiť, lebo necháva stopy. Všade naokolo. Polia, polia, celé polia alchemilky, kosodrevina, čučoredie aj materina dúška. To všetko obvešané krištáľovou bižutériou. A najviac tie bodliaky so závanom škótskej Vysočiny. Príde mi na myseľ Mária Škótska a aj to, že raz sa tam určite pôjdeme pozrieť, zažijeme trhanie hmly vo veľmi skorom svitaní a budeme mať mokré topánky, ale nik si to nebude všímať, lebo z úst nám budú stúpať obláčiky pary.
Na tomto mieste by to mohlo byť veľmi podobné. A obrázky, čo mi ostanú, sú tu...
