Bol svadbový víkend, ale taký málo tradičný. Bez bielych tortových šiat a vyčesaných vlasov, bez zbytočných bublín a topánok na vysokánskych podpätkoch. Bolo to tak, že najdôležitejší sú iba dvaja.
Deti lietali šťastne naokolo, tešili sa, lebo aj ostatní boli usmievaví a nik ich neokrikoval, nech si nezababrú šaty.
Plno nových detí bolo. Niektoré v náručiach, iné ešte v kúpeli plodovej vody, ale už jasne rozoznateľné. Až sa potkýnam o radosť.
Na záhrade grilovačka, ríbezle a maliny a priatelia. Chvíľu hráme bedminton a potom ukazujem štvorročnej Natálke, ako sa skáče cez švihadlo. Klebetíme o udalostiach, čo plynú v prítomnosti. Veci sa menia a tak je to asi správne. Natália sa rozreve, že jej Dominik vzal loptu a tak ju musím šalamúnsky chlácholiť. Zabavím ju a ona rozumie, už vie.
***
Ranná omša až príliš zavčasu, ale podľahnem mámeniu dňa. S mamou a tatkom sedíme pri raňajkách, vonia čaj a nakrájaná zelená cibuľka.
Dopoludnia ešte stihneme zájsť na chatu. Tam to mám rada. Horúci vzduch, známa cesta ako vtedy, keď som bola ešte malá. Tatko sa ma pýta, či si ešte pamätám, ako nás vtedy raz fotil v napadanom lístí. Čierno-biele obrázky.
Kráčame chodníkom, pri ktorom vždy rástli lesné jahody. Aj teraz máme šťastie, tak si plním dlaň a potom ich s pôžitkom rozpúšťam na jazyku. Dojdeme na lúku, kde bzučia včely a skáču zelené koníky a vonia to tam ako nikde. Aj poslepiačky by som vedela, že som tu. Rozohriata tráva mi siaha až po kolená a ja hľadám staré miesta, kde rástla materina dúška. Odrezávam nožíkom tú útlu voňavosť, aby som nezničila korienky. Kráčam v nízkom čučoriedí a hladkám mach na starých kmeňoch. Toto je moja healing garden. Regenerujem. Som na chvíľu naspäť v lone a je mi tam mäkko.
Vďačnosť je namieste.
A tatko sa vyznamenal:
